Odsúdená na život - 3. časť

Prešli tri dni. Ostala som sama so svojou beznádejou. Priatelia odišli a mne neostávalo nič iné len sa snažiť nejako prežiť tento víkend. Skoro ráno som vyšla do záhrady za sanatóriom. Bolo to , ako keby som sa ocitla v raji. Záhrada zívala prázdnotou a neodolala som. Topánky som odhodila pri prvej lavičke a bosá som stúpila na trávu. Ranná rosa sa rozutekala smerom k mojim nohám. Pocítila som jej mäkkú vlhkosť na pokožke. Vzduch bol neuveriteľne svieži. Jemný vánok sa mi pohrával s vlasmi a ja som nechcela, aby sa tento moment skončil. Cítila som sa zdravá. Ako keby som mala ostať žiť naveky. No čas nie je ku mne milostivý. Čoskoro sa pominiem a stanem sa súčasťou vetra. Neviem ako dlho som tam len tak stála a nevnímala som okolitý svet. Zrazu som začula šuchotanie trávy. Niekto sa ku mne blížil. Cítila som to. Oči som nechala zatvorené. Ponorila som sa do zvukov trávi, ktoré prezrádzali nečakaného hosťa v záhrade. Stál tesne za mnou. Neprehovoril. Nechal ma bdieť. Jeho vôňu vietor ochotne priniesol až ku mne. Poznala som ju. Korenistá vôňa, ktorá mi prezradila prítomnosť anjela v mojej izbe. Neodolala som pokušeniu ho zazrieť aspoň na pár sekúnd. Otvorila som oči a opatrne som sa obrátila. Stál tam. Usmieval sa a jeho bledá tvár , od ktorej sa slnko odrážalo, ma dostala. V tom som sa uprela len na jeho oči. Spomienky sa mi vynorili a všetko som zrazu chápala. To on ma pozoroval na chemoterapii. To on mi zakryl rameno. To on ma pohladil a bdel pri mne celú noc. Sen sa premenil na skutočnosť. Chvíľu sme len stáli a dívali sa jeden druhému do očí. Stáli sme na tráve s bosými nohami a nevnímali sme nikoho len jeden druhého. Tá chvíľa patrila nám. „ Vidím, že máte rovnakú vášeň ako ja. Rada sa prechádzate bosá po tráve? “ prerušil ticho svojim melodickým hlasom. Chvíľu mi trvalo nájsť vhodné slová na odpoveď. „ Zabudnem tak na celý svet. Na všetky problémy a vnímam len vôňu trávy. Uniknem z tohto chaotického sveta. Aspoň na okamih, “ odpovedala som mu na otázku, na ktorú som síce poznala odpoveď už vopred, ale akosi som sa nemohla sústrediť, keď stál oproti mne a upieral na mňa svoje nebesky modré oči. „ Myslím, že som konečne našiel niekoho , kto rozumie tomu, aký to je úžasný pocit. Som rád , že som vás stretol práve tu. Pozoroval som vás už dlhšiu dobu, no nenabral som odvahu sa prihovoriť. Smiem vám pre dnes robiť spoločnosť? “ dopovedal a čakal na moju odpoveď. To stretnutie nebola náhoda. Čakal na túto príležitosť. Čakal, kým budem sama. Vždy som vedela rozpoznať dušu človeka. Stačil jeden pohľad. On bol pre mňa však veľkou záhadou. Akosi som v ňom nevedela čítať. No jeho pohľad hovoril za všetko.

 Vymyslený príbeh

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu