Si anjel, anjel z temnoty....príbeh o tom, ako som stratila dušu

Porušujem jednu zo svojich najosobnejších zásad, keď som sa rozhodla napísať tento blog. O svojom zdravotnom stave sa nebavím ani s priateľmi. No teraz to poruším. Bez toho by tento príbeh nedával zmysel...A navyše, on si to zaslúži....

Stalo sa to pred piatimi rokmi. Stretli sme sa na nemocničnej chodbe, keď som čakala na prehliadku u kardiológa. On sedel necelé dva metre odo mňa a stále sa usmieval. V čakárni sme sedeli len mi dvaja, keď sa prišla jedna žena s dcérou a surovo nás oboch predbehla. Tento podnet začal našu komunikáciu. Rozprávalo sa mi s ním tak ľahko, až som bola deprimovaná z toho, že ho asi nikdy neuvidím, keďže sme sa stretli len v čakárni. Išiel k lekárovi skôr ako ja a tak som zvyšok času len tak sedela sama. Keď som prišla na rad, on práve vychádzal a povedal, že sa mu krásne trávil čas so mnou v čakárni. Súhlasila som a vošla som do ordinácie. Potom ako mi oznámili, že ma čaká operácia, som vyšla z ordinácie duchom neprítomná. No zarazilo ma keď som ho uvidela ako sedí na pohovke a čaká na mňa. Videl môj výraz a pozval ma do kaviarne. Bolo to päť najkrajších hodín v mojom živote. Na operáciu som ani nemyslela, pretože mi ju dopodrobna opísal, keďže ju už podstúpil on. Bolo neuveriteľné, že nás spájala dokonca aj choroba. Vymenili sme si čísla a adresy v domnienke, že jeden z nás sa ozve. Neozýval sa a ja som nenabrala odvahu. Jedného dňa mi prišiel od neho list. Vysvetlil v ňom, že má radšej listy ako sms-ky a tak sa začalo naše písanie. Stretávali sme sa častejšie a častejšie. Naše nočné rozhovory trvali niekedy až do rána. Bol to môj anjel. Môj najlepší priateľ. Moja spriaznená duša. Nadišiel deň mojej operácie. Sedel pri mne spolu s mojimi rodičmi a dával mi silu. Verila som, vlastne som len dúfala, že ešte uvidím jeho tvár. Uvidela som. Prebrala som sa a jeho nečakané nadšenie, že ma vidí s otvorenými očami som celkom nechápala. Mal strach. Mal strach, že sa nepreberiem. Spala som dlho. Tri dni som len ležala a neotvorila som oči. To ho tak vydesilo. Potom ako som sa vrátila domov sa stal mojou neodlučiteľnou súčasťou. Milovali sme sa. Nie ako dvaja milenci, ale ako spriaznené duše. Ako brat so sestrou. V jeho náručí sa mi krásne zaspávalo a naše priateľstvo prerástlo v čosi viac ako priateľstvo. Láska nám obom ukázala nepoznaný svet. Aj keď som neverila a ani neverím na pána pravého, nejako som mala pocit, že je to on.

Dva roky strávené s ním, s jeho objatiami , s jeho bozkami, jeho dotykmi, ma vyliečili. Bola som plná energie a zdravie zo mňa sršalo. No môj anjel, môj Filip, na tom bol horšie. Jeho , naša choroba ho úplne zlomila. Skončil na lôžku v nemocnici. Moje slzy ho boleli oveľa viac ako som predpokladala a tak ma poslal do školy. Jeho stav sa pomaličky zlepšoval a tak som šla. Dnes viem, že som tam mala ostať. 11:31 mi zazvonil telefón. Profesorka mi dovolila zdvihnúť, pretože som jej vysvetlila situáciu. Bol preč. Pominul sa a nechal ma tu. V tej chvíli mi puklo srdce. Nedokázala som dýchať a skolabovala som. Prebrala som sa v nemocnici.Stále som len dúfala, že to nebola pravda. Bola. Zrútil sa mi svet. Jeho pohreb som niesla ťažko, nedokázala som ani len plakať, pretože som vedela, že moje slzy ho zraňovali. Mesiac potom som stále ležala v posteli úplne mimo. Priatelia mi pomáhali ako vedeli, rodičia sa trápili so mnou. No ja som túžila len po objatí jedného človeka. Po jeho objatí. Schudla som 11 kíl. Žila som, ale v mojom vnútri všetko zomrelo. Ani neviem ako som prežila. No stále ho vidím pred sebou, ako keby bol stále tu.

Dnes sú to tri roky. Stále mám pred očami pohľad tých očí, ktoré som milovala. Nikdy nezabudnem na jeho vôňu, na jeho hlas, na úsmev, na oči. Vtedy si vzal so sebou kus môjho srdca, ktorý mi už nikto nikdy nedokáže vrátiť. To by dokázal len on. Aj dnes , keď som stála pri jeho hrobe, som pocítila tú časť, ktorá mi chýba. Plakala som. Plačem práve teraz, keď si vybavujem všetky tie spomienky. Nikdy nezabudnem na to, čo mi raz povedal, keď som v jeho objatí zaspávala

"Vieš aká si pre mňa dôležitá? Preto lebo si môj anjel. Anjel z temnoty, ktorý porušil všetky pravidlá, keď mi priniesol svetlo do života."

Kiež by som mu stihla povedať, že on je pre mňa ešte dôležitejší. Pretože bol mojím srdcom, mojou dušou, ktorá zomrela spolu s ním. Bez srdca sa predsa žiť nedá.Toto bol zlom v mojom živote.Lásku som síce znova okúsila, ale nikdy sa nevyrovná jeho láske. Odvtedy je zo mňa monštrum bez duše. Som Tereza a som anjel z temnoty......

 Vyznanie

20 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu