Ale poďme pekne od začiatku...
Štvrtok, 9. apríla. 14:32 – Dostavila sa depresia. Depresia spôsobená mojou novonadobudnutou aj keď vôbec nie želanou slobodou ma premohla. Ocitla som sa v posteli s kopou premočených kapesníkov a filmy so smutným dejom sa mi začínali kopiť na stole. Rodičia si nevedeli s ich melancholickou dcérou( so mnou) rady a tak volajú na pomoc zvyšok mojej skupiny, úchylnej štvorky.
Štvrtok, 9. apríla. 16:26 – Po takmer dvoch hodinách toho najfalošnejšieho spevu mojich kamarátok, ktorý považujú za istý spôsob mučenia, ma vytiahli z postele. Namaľovali ma ako veľkonočné vajíčko, ktoré je pripravené vydať sa do sveta medzi ostatné vajcia, vybrali mi oblečenie( ako keby som to neurobila ja sama) a oboznámili ma s plánom: Dámska jazda zavŕšená novým filmom od Eastwooda Grand Torino. Potom ako mi prehľadali kabelku so slovami, že „ depka sa už nenosí“ mi vyhodili všetky kapesníky a fotku môjho bývalého z peňaženky. Po „ očistnom rituály“ sme konečne sadli do auta a hor sa do Nitry.
Štvrtok, 9.apríla. 17:30 - Po šialenej ceste autom sme konečne dorazili na miesto určenia. Nákupné centrum Max v Nitre. Dobrá kávička s kamarátkami, ktoré sa už začali chovať ako normálny ľudia( aspoň som v to dúfala), mi trošku zdvihla náladu a celkom som sa začala tešiť na film.
Štvrtok, 9. apríla. 18:52 – Po takmer hodine a pol , počas ktorej sme sa oddávali nákupnej horúčke , prišiel na rad film. Lístky sme mali rezervované a tak sme ich mali v rukách už o pár minút. Na radu prišla kúpa pukancov. Samozrejme, voľba padla na mňa. Na poriadny nášup maslových pukancov som čakala v dlhej rade tiahnucej sa až po záchody, pričom som bola posledná. Keď som mala už pukance v rukách, zistila som, že všetci sú už dávno vnútri a film sa začal. Ponáhľala som sa do sály a práve tam viedli dvere samotného satana.
Nejaký idiot na nich nastavil rahno poriadne na pevno a keď som sa ich letmo snažila otvoriť dostala som takú šupu, že koberec mal pukance zadara a ja som skončila zacvaknutá medzi dverami sály. Na moje veľké prekvapenie bolo treba ísť niekomu zo sály na záchod a tak ma vyslobodil.
Infarkt som skoro dostala hneď potom ako som zistila, že som vlastne v úplne inej sále. A keď som si predstavila, že ma čaká cesta ešte cez dvoje takých dvier, začali sa mi do očí hrnúť slzy.
Štvrtok, 9. apríla. 19:15 – Keď som sa už celkom dobre dostala cez dvere, bola som tentoraz v správnej sále, išla som sa už aj s novým kelímkom pukancov usadiť vedľa svojich kamošiek. Prepašovala som sa potichu, aby som nikoho nerušila a sadla som si na svoje miesto. No keď som sa už išla pohodlne oprieť o operadlo nič ma nepribrzdilo a ja som len klesala. Už som takmer ležala keď ma zastavila opierka, no pukance sa už stihli vysypať do môjho výstrihu. Zvyšok filmu som ich tam lovila ako rybičky v akváriu, keď im idem vymeniť vodu.
Samozrejme, že pukance z môjho výstrihu sa jesť nedali a tak som musela ísť po ďalšie. Keď som sa postavila zvyšok pukancov sa rozsypal a ja som doslova utiekla. Prebojovala som sa cez sálu plnú ľudí pričom za mnou stále padali pukance. Cez dvere som prešla akoby zázrakom a zvyšok filmu som ani nevidela, pretože som sa neodvážila vojsť zasa dnu. Tak som sa rozprávala s chalanom, ktorý mi už dvakrát márne predal pukance.
Keď som dorazila domov, vyfackaná dverami a znechutená maslovými pukancami, som zapadla späť pod perinu a prisahala som si, že dámsku jazdu so zvyškom úchylnej štvorky znova tak rýchlo nezopakujem....
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
richardulman
11. 4.apríla 2009 20:02
nooo pekne pekne z toho vyplýva len ponaučenie, že v kine sa treba pekne sústrediť výlučne na film a nie na jedenie či kupovanie pukancov... ja som raz bol v kine a vôbec mi nechýbali žiadne pukance a podľa mňa by to mali aj zakázať
3
ja som taktiez nikdy nebol na pukance a nechybaju mi tam, staci dobra partia a mozno trosku pitia...(aj toho aj toho) ale ked si chcem film vychutnat radsej si ho pozriem doma v posteli,ci doma s partiou
4
noooo...tak vidíš, keď sa snažíš, nie vždy to vyjde tak, ako chceme....
Napíš svoj komentár