Tlkot srdca nezaberá, aj keď načúvam. Načúvam 24 hodín denne a veľmi, ale veľmi pozorne. Až sa vynervujem, že je to zasa zbytočné, tep sa zrýchli a som v riti. Môžem začať od znova. Tak som sa vrátila na strom. Prvé miesto prvej hybernácie. Riskujem ďalší pád, ktorý by tento krát nemusel spôsobiť len maličký škrabanec. Je mi to fuk. Chcem sa tam vrátiť. Musím. Musím vedieť, čo som urobila zle. Alebo čo som neurobila? Nefunguje to. Namiesto pár neskutočne vítaným sekundám v Absurdne, som si vyslúžila len štípance od mravcov. Zliezam opatrne dole a frustrovaná a maximálne vytočená zamierim ku sklenenej stene. Enormný mesiac v splne a hviezdy rozsvietené ako nikdy predtým. Dnes v noci by sa krásne hybernovalo. Spln mesiaca vraj ovplyvňuje spánok a pôsobí aj na stav mysle jedincov. „Naser si, “ nadávam mesiacu, ktorý sa mi svojou enormnosťou a žiarivosťou doslova vysmieva. Zdvíham pravú ruku nad hlavu a nemému, ale pre mňa dosť výrečnému mesiacu, ukazujem vztýčený prostredník.
Na hladine jazera sa odrazil svit. V hlave mi zahorela nádej. Voda. Niekde som čítala, že cez vodu sa TAM dá dostať. Prechádzam k stereu a púšťam mojich milovaných The Muse. Podmanivé tóny Supermassive Black Hole ma ženú vpred. Po ceste von schmatnem osušku. Vychádzam z dverí. Zídem dolu na pláž, pod dom. Vyzúvam si žabky a stúpam na štrk. Idem. Po štrkovej pláži rozhadzujem svoje šaty. Košeľu..... Šortky.....Bielizeň. Som zahalená len vo svite mesiaca a vstupujem do priezračnej hladiny jazera. Voda mi je po pás. Idem hlbšie s rukami jemne položenými na hladine. Zastavím sa asi 5 metrov od brehu, kde mi voda jemne ukrýva prsia. Nakláňam sa dozadu, ukladám sa. Keď už nechám moje telo bezmocne ležať na vode, zatváram oči. Nádych a výdych. Nádych a.....výdych. Upokojujem svoje telo, svoje srdce. Pripravujem sa.
Cítim ako mi voda zalieva uši. Už som skoro tam. Tentoraz to vyjde. Ocitám sa v objatí vody. Nemôžem dýchať. , Zvládnem to’ hovorím si podvedome. Dusím sa. Ešte pár sekúnd a vzdám to. Pod hladinou je však cítiť taký lákavý pokoj. Chcem sa pozrieť a tak otváram oči........More zmizlo. Som oblečená a s infantilným úsmevom stojím na dôverne známej mramorovke. S očami ako bezhviezdna noc nasledujem inštinkty. Prvé, druhé, tretie, štvrté.....piate..........šieste zrkadlo. Siedme.......Zastavím až pri čísle 11. Aká irónia. Moje šťastné číslo. Nakláňam hlavu nabok a čítam nahlas nápis pod ním. » Astarothin syn « . Astaroth. Fenická bohyňa chlipnosti. Ha. Na chlipnosť Sebastiana sa vzťahuje mnoho spomienok, no nechám sa prekvapiť. Vnáram sa do zrkadla. Je to chlad čo cítim? Toto je po prvý krát. A mám TU vlastne niečo cítiť? Či je to dôsledok dlhého pobytu môjho tela v tak chladnej vode jazera? Zrazu sa začnem vzďaľovať od spomienky. , Nie, nesmiem sa rozptyľovať ’, kričím na seba v mysli. Nechám chlad chladom a vchádzam dnu. Do svojej vlastnej spomienky. Do svojho pekla....
Sneh? Prehľadávam každučké zákutie mojej pamäti, ale žiadnu spomienku na zasnežený les nenachádzam. Čo to, dočerta, má znamenať? , Mala by si prežiť každý jeden deň akoby bol jediný, čo ak zajtrajšok nikdy nepríde? ’ počujem vo svojej hlave slová z piesne Never gonna be alone, ktorú Chad Krueger svojím pulzujúcim chraplákom posunul na prvé miesto v mojom rebríčku najobľúbenejších rockových balád. Spoza zasnežených stromov vystúpi mohutná ženská postava. Havranie vlasy, sinavá tvár, výrazné kruhy pod ónyxovo čiernymi očami. Žiadne zreničky, žiadne bielká. Len čierňava. , Naamah, ’ oslovuje ma, ústa však neotvorí. Šepot jej myšlienok ku mne dolieha znova. , Využi ten čas, kým si v ľudskom tele, neponáhľaj sa späť. A ty, človečia žena, ktorá tlieš a chátraš kdesi hlboko vnútri, na spomienku tohto zrkadla neostaneš ukrátená, no nepokúšaj sa vnoriť do Impyerna sama. Príde čas a zistíš čo je za závojom neurčita.’ Viem, že sa mi začala vzďaľovať a v okamžiku ako som vystúpila zo zrkadla, vynorila som sa aj z jazera.
Sedela som už v teple svojho domu a zabalená v deke so šálkou mätového čaju v ruke som pozorovala mesiac. Pery mali stále namodraví odtieň, i keď triaška ustúpila do pozadia. Neustále som si v hlave prehrávala sekundu po sekunde toho alternatívneho stretnutia. Kto bola tá žena? A hlavne prečo ma oslovila hebrejským menom Naamah? Naamah bola predsa hebrejská diablica zvodu, no ja, som síce svojrázna, tvrdohlavá a občas dosť nerozvážna žena, ale predsa len človek. Nedalo mi to. Vstala som z kresla a prešla som k obrovskej knižnici, ktorá zaberala celú deliacu stenu (podotýkam, že táto nie je zo skla) medzi obývačkou a kuchyňou. Keďže trpím obsesívno – kompulzívnou poruchou, mám všetky knihy zoradené po policiach podľa žánrov a v jednotlivých radoch aj podľa abecedy. Tento krát však nehľadám dlho, ako keď idem naslepo vyberať nejakú knihu. Ruka mi zamieri na štvrtú policu odvrchu, k písmenu E. Encyklopédia démonov starého sveta....
Ani neviem prečo som tú knihu vtedy kúpila. Možno preto, lebo bola v zľave. Možno preto, lebo som si chcela doplniť aj túto škálu kníh. Na tom teraz nezáleží. Som rada, že ju mám. Na strane 149 som našla nepatrnú zmienku o etruskej bohyni pekiel – Manii - , ktorá sa v starom svete starala o návštevníkov ohňov pekelných. Na nasledujúcej strane bola vyobrazená približná podoba. Havranie vlasy, sinavá tvár, kruhy pod očami farby ónyxu. Takže Mania ma varovala, aby som nechodila, keď nie som pozvaná? Dobre, fajn. Ale najprv nehovorila tak celkom ku mne. Listujem ďalej. A zrazu...zo strany 161 sa na mňa pozerá ohnivá kráska, takmer polonahá, s vlasmi ako oheň a čiernymi očami(tie oči by ma už nemali zarážať). Vyzerá skoro ako ja. Preto je dosť možné, že si nás Mania splietla.
Na mne je síce niečo iné ako na ostatných, zjavne to spôsobuje môj alternatívny spôsob života, svojské správanie a často sa nevyskytujúca farba očí, ale je poznať, že nie som viac ako človek. Zatiaľ čo na Naamah je vidieť démonickú elektricitu s typicky hedonickou prirážkou. Ja predsa nie som žiadna hebrejská diablica zvodu. Na reinkarnáciu neverím, aj keď verím na mnohé veci, ale na toto nie. Nechcem si predstavovať, že až raz umriem, tak sa môžem znova narodiť ako šváb. Musel to byť len omyl...ilúzia spôsobená chladom, rozrušením a neutíchajúcou zvedavosťou. Iba ilúzia......
Vymyslený príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
1
richardulman
16. 10.októbra 2009 20:53
noo celkom zaujímavé len akosik nechápem jednej veci... najskôr si v jazere, potom vzápätí nie si a neskôr z neho znova vylezieš? čítal som pozorne ale nejako nechápem súvis... a čo sa týka reinkarnácie ja ju uznávam
2
@richardulman Tak si asi nečítal pozorne. Ona je stále v jazere, ale keď sa stretne s Maniou, tak to je v Absurdne, v alternatívnom svete,stane sa to počas hybernácie.....inak ďakujem za komentárik
5
noo každý sa na to môže dívať zo svojho pohľadu... napriek tomu, že knihy nečítam, tak veľmi dobre viem, že sú aj ľahšie žánre ale naopak aj tie ťažšie...a toto sa skôr približuje k tomu ťažšiemu...
Napíš svoj komentár