Temperancecullen: Tichý šelest - Časť prvá: Skleníkový efekt...

Poznáte ten zvuk. Podmanivé pulzovanie najdôležitejšieho svalu v ľudskom tele. Srdce. Jeho pravidelný tlkot nás sprevádza už od prvého nádychu. Sme naň tak naladení, že keď zrazu stíchne, je po nás. Doslovne. Ale viete čo bolí ešte viac? Prísť o zvuk druhého srdca. Pretože keď utíchne zvuk tohto svalu, aj napriek tomu, že nepatrí Vám, skončili ste. Ocitnete sa vyprahnutý ako najzapadnutejší kút púšte Gobi. V takom prípade nepomôže ani fatamorgána. Tá Vám len prisype soľ do rany a načo sa ďalej utápať v tom, čo je už dávno zahalené v rúchu minulosti? Vraví sa, že čas vylieči všetky rany. Hovno! Aj keď už nebudete rozbitý na milióny drobných črepín s pekne ostrými hranami, malá jazva predsa len ostane. Tichý šelest sprevádzajúci tlkot vášho srdca. Navždy.

Benevolentnosť voči ostatným mi nedá nenapísať tento príbeh. Príbeh, ktorý zachytáva najkrutejšie a najdetailnejšie fakty vzniku môjho šelestu. Ten sa objavil asi pred dvoma rokmi pod názvom Sebastian...

Teraz, keď tu tak stojím a dívam sa cez priezračné sklá svojho veľkého akvária, zdá sa mi realita veľmi vzdialená. Určite má na tom podiel aj táto veľká sklenená škatuľa, v ktorej sa človek dokáže cítiť len ako bezmocný mravček v malej, pieskom preplnenej mravčej farme, no ktorá sa aj napriek svojim disproporciám označuje za dom. 170 metrov štvorcových plochy obalenej len železnými trámami, ktoré držia pokope tie poondiate sklenené výplne a uprostred Vám z podlahy trčí obrovský dub. Žiadne súkromie a všadeprítomné pohľady susedov. Napriek tomu som si „súkromný“ skleník vcelku obľúbila. Krehké sklenené steny napriek svojej rozbitnosti dokážu udržať nával mojich emocionálnych výlevov. Niet krajšieho okamihu, keď len pokojne sedíte v obľúbenom kresle a pozorujete odraz svetla na rozhraní dvoch optických prostredí, vzduchu a skla, keď nastáva odraz a lom svetla v podobe miliónov farebných iskier. Milujem tento úkaz, ktorý na počesť môjho domu s radosťou označujem za skleníkový efekt. Milujem svoju „vitrínu“. Aj napriek tomu sklu. Aj napriek tomu jazeru , na ktorom ju postavili. Milujem ju z jedného prostého dôvodu. Holé sklenené steny mi nepripomínajú JEHO. Sem som sa utiahla, keď mi tak veľkodušne a celkom ohľaduplne s tvárou najväčšieho flegmatika zlomil srdce. Ten poondiaty sval je oveľa viac rozbitný ako táto škrupina, v ktorej si tak svorne nažívam, a v ktorej poprípade aj umriem. No prv než sa tak stane, sadnem si za stôl, podotýkam sklenený, a rozpíšem príbeh, ktorý napriek tomu, že ma tak veľmi zraňuje, drží ma doteraz pri živote. A to len preto, lebo ešte nebol rozpovedaný, a aby ostal v útrobách mojej schátranej duše, tak na to je ho obrovská škoda. Poslúži aspoň ako výstraha pre tie naivné pipky, akou som aj donedávna bola ja, ktoré veria, že láska, pravá láska, ešte stále existuje, ktoré budú veriť až pokým im nejaký dobrák nevysvetlí opak. Tak ako mne. A keďže sa po vyrieknutí tejto novodobej spovede poberiem na druhý svet, berte to aj ako rozlúčku. Rozlúčku zo ženou, z ktorej láska urobila trosku so sklonmi k agresivite, ktorá celý deň dokáže čumieť na zasratý skleníkový efekt.......

Vymyslený príbeh

13 0 0 0 0

Komentuj

Tichý šelest - Časť prvá: Skleníkový efekt...

4 komenty k blogu

Horúce!