Nezabúdam, že sám seba nemôžem vidieť. Nezabúdam, že ten človek, ktorý ma pozorne sleduje v zrkadle, ma len zbytočne obmedzuje.
Tmavou cestou viedol som svoj život. S dušou na dlaniach, ponúkajúc ju na obdiv všemožným masám žien, ktoré som za svoj život stretol, usadil som sa pohodlne na rozpadnutej lavičke uprostred tichého parku. Ja, Lucián. Taký sebecký a egoistický muž klamaný vlastným telom. Anxiozita je nepriateľ hodný každého. Predostiera pocit smrti v každom záchvate. V posledných rokoch som tento „stav“ dokázal potláčať, i keď s nemalými následkami. Terapie, lieky, elektrické šoky. Všetkým tým som si musel prejsť. A teraz, po troch rokoch premárneného života a neúspešnej liečby, pri ktorej som si pripadal ako sociopat, sedím tu. Skormútený vlastným životom, pretĺkajúc sa svetom sám. Študoval som Freudov materinský komplex a jeho vplyv na osobnosť, keď mi oči zbehli zo zožltnutej stránky knihy na mladú ženu. V ľahkých bielych šatách nehybne stála na štrkovej ceste a pomaly si vyzúvala topánky. Odložil som knihu a pozorne som sledoval krásnu neznámu. Poľahky vkročila bosými nohami na trávnik. S takou ľahkosťou si vydýchla. Akoby dlho očakávala tento stret prírody a jej tela. Kráčala pomaly, ladne. Zrak upínala k belasému nebu a tvár vytŕčala tak odvážne v ústrety vetru. Tento sladký počin mi vyčaril úsmev na tvári. Usmievala sa. V plávajúcich zhlukoch oblakov hľadala niečo neopísateľné. Tichým pohybom som sa postavil v snahe zachytiť tento slnečný rituál víl. Podišiel som k miestu, kde odhodila topánkové „okovy“ a zastal som. Vyzúval som sa najtichšie ako to šlo, ale zdalo sa, že vôbec nevníma ani to kamenné more, ktoré som nedopatrením rozvíril. Po hodnej chvíli som vkročil na trávu a kradmým pohybom sa vybral smerom k nej. Tráva prezrádzala nevítaného návštevníka. Každý došľap rozhýbal jej jemné steblá, ktorých zvonivý zvuk sa niesol vetrom. Zastal som tesne za ňou. V domnienke, že ma skôr či neskôr označí za úchylného blázna a utečie, snažil som sa vychutnať tento neočakávaný prínos osudu, ktorý mi nebol ani najmenej nepríjemný. Prestali sme vnímať čas a len sme tam ticho stáli. Pohltený vo vlastných úvahách som jej nepatrný pohyb hlavou ani nepostrehol, a keď som sa konečne vymotal zo zamotanej pavučiny vlastnej integrity, pohliadol som do páru zaujatých očí, ktoré si ma premeriavali. Štíhly krk mala napnutý a mierne strnulý. Ukrýval sa za závesom gaštanovej hrivy, ktorú zdobili dva jazmíny. Z prvotných obáv ostala mizivá spomienka, keď som na jej perách zazrel jemný úsmev. Hľadela na mňa otvorene, bez akýchkoľvek náznakov nervozity. Stáli sme tam. Dvaja neznámi, dívajúc sa tomu druhému do očí. Hľadal som vhodné slová príliš dlho. Moja neokrôchanosť stihla vyrásť do gigantických rozmerov v okamihu ako preriekla prvé slová. „Nie je to oslobodzujúci pocit?“ Nebála sa. Nezaujímala sa o to, kto som. Chladným slovným prejavom, pričom jej z úst nezmizol jemnučký úškrn, si sama odporovala. „ Všimol som si Vás ako sa oddávate tej prechádzke po tráve, a tá slasť vo vašich karamelových očiach ma prinútila vyskúšať si to. Nehnevajte sa, že som Vás vyrušil.“ Dúfal som, že mierne neúprimné pokánie, ktoré som však predniesol vcelku presvedčivo, neovplyvní vývin ďalších udalostí. „Sledovala som Vás,“ prefíkaným úškrnom ma zasvätila do tajov svojej mysle. „Sedeli ste sám. Utrápený. Dúfala som, že Vás prinútim vstať a tým, že dáte svojim nohám voľnosť, sám sa uvoľníte. Nie je nič príjemnejšie ako ranná rosa, ktorá tancuje po vašich unavených vysilených nohách. Nesúhlasíte?“ Kráska s mysľou v oblakoch. Jej škoricový parfum mi jemne dráždil zmysli a prúd jej slov v tejto omamnej vôni celkom stratil význam. Zareagoval som ako každý človek, ktorý sa pokojne nechá rozptyľovať opačným pohlavím, a popritom nestíha sledovať priebeh rozhovoru. „ Súhlasím. A som Vám za to vďačný.“ Náhly akt zúfalstva, ktorý jej zúžil oči a premenil ústa v bolestivý úškľabok ma takmer zrazil na kolená. ,Nie,´ pomyslel som si v zúfalstve, uzavretý vo svojej mysli. Neznáma kráska padla na kolená a s ťažkým dychom hľadala oporu. Opatrne som k nej pristúpil a vzal ju za ruku. Sledoval som jej muky s tichým porozumením. Pred chvíľou sa mi zdala taká vzdialená, a predsa je nablízku. Anxiozita zožiera vnútro tejto škoricovej krásky. Pomohol som jej vstať a podopierajúc jej štíhle telo, odviedol som ju k rozpadnutej lavičke. Keď sme sa usadili tak, ako bolo len najviac možné, ostýchavým pohybom som ju objal okolo pliec a privinul si jej hlavu na rameno. Nebránila sa. Stále lapala po stratenom dychu a ten tichý zabijak, besniaci za pochodu, ma sledoval v jej očiach. „Nebojte sa, čochvíľa to prejde,“ riekol som stroho a naďalej som sledoval miesto, kde sme si ešte pred malým okamihom tak zaujato hľadeli do očí. Unavene prikývla a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Kiež by to tak bolo možné. Sedeli sme na rozpadnutej lavičke v ľahkom objatí. Ako dvaja milenci. Na tejto situácii však nebolo nič romantické. Láska bola kdesi ďaleko a nám ostávalo jediné. Dúfať, že sa Anxiozita tak rýchlo vytratí z nášho spoločne tráveného času, ako aj neočakávaná prišla. Jedno ma však stále miatlo. Tak ako Boh nehrá kocky, ja neverím na náhodu. Ako je potom možné, že sa dvaja neznámi, trpiaci Anxiozitou stretnú vo chvíli, keď jeden dostane záchvat a druhý o nej neustále premýšľa? V osud neverím. Nemôžem. Ak by som veril, vedel by som, kto sa to so mnou tak kruto zahráva. Jej dych ustal. Záchvat prešiel. Ona však hlavou stále spočívala na mojom pleci. „ Som Stela,“ predstavila sa bez akýchkoľvek otázok. Nebola hlúpa. Vedela to. Tak mladá žena. Sympatická. Otvorená. Svojhlavá. A prechádzala podobnou nepriazňou osudu a nejakého vyššieho plánu ako ja. „ Lucián.“
Môj sladký Lucián,
neustále pociťujem tú trpkastú príchuť Anxiozity na jazyku. Kiež by si ma nemusel vidieť v tomto rozpoložení. Poznali sme sa sotva pár chvíľ a ty si sa stal tak neočakávaným svedkom môjho zlyhania. Kedysi som sa ovládala. Tentoraz som nemohla. Bol si príliš blízko.
Započúvala som sa do tvojho srdca. Tvoj tep udával rytmus môjho dýchania.
Je takmer nemožné, že sú tomu už tri dni, čo som Ťa uzrela sedieť a trpieť.
Je nemožné, že sme si bližší aj napriek tomu, že sa nepoznáme.
Sme tak ďaleko a predsa spolu.
Mysľou sme tam.
V parku.
Spolu
Stela
Čítal som tie riadky stále dookola. Bolo vôbec uveriteľné to, čo som videl čierne na bielom? Bolo to len zopár viet, vhodených do priestoru. Ale tie slová ma zasiahli viac akoby som bol predpokladal. Pristihol som sa, že sa prvýkrát pri čítaní korešpondencie usmievam. Musím však uznať, že je rozdiel čítať nespočetné faktúry, či šeky, ako romanticky ladený list. Povinnosť mi kázala odpísať. Ja som však v hlave nosil vyznania. Vyznania, na ktoré bol ešte čas.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
chválim veľmi