Vlastne... nebolo až take male ako sa zdalo.
Žilo si svoj svet, svet kde nič nemalo hranic. Kde nić nebolo nemožne. Neexistovalo tam slovko "Nie", "Nemôžem", "To sa neda", "To je nemožne" alebo "Neverim tomu". Všetko bolo pekne a čo aj nie, tak to peknym urobilo ono.
Raz však do jej sveta vtrhli dve postavy a začali ničiť jej svet. Kvety vedli a všetko v čo verila sa začalo stracať. Slnko zapadlo a svet potemnel. Nič nedavalo zmysel a začalo to byť čim dalej chaotickejšie.
Nastala tma...veľmi dlha tma. Keď konečne svitlo svetlo, odkrylo tu púšť, čo zostala z jej sveta. Dokonca aj to svetlo čo svietilo nebolo slnko, ale lampa. Malá a slabá. Presne ako ona.
Jej svet sa zrutil.. stromi vyschli... Motýle ležali mŕtve v prachu a špine na zemi. Ich farebne kridla boli roztrhane a zničene. Ani slnko nebolo...zmizlo... Všade bola tma, špina, prach a malá lampa. Nebolo tam skoro nić a nikto...
Iba jedno dievčatko sedelo pod stromom a stiskalo si kolena pod bradou. Všetko zmizlo a zostalo len ono.
Dievčatko, ktore už nebolo dievčatkom...
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
bronzuliatko
16. 3.marca 2007 20:02
To je tak krásne smutné a ešte k tomu bohužiaľ aj pravdivé....
2
Krasne,smutne velmi..Pripomina mi to jednu krasnu vec v mojom zivote:"(
3
Keirinka ... neskryvane som sa rozplakala .... vystihla si ... vsetko ... ako sa straca iluzia, sen , nadej ... laska... nemam slov ... :´(
4
...jedneho dňa sa z tej hustej tmy obímajúcej púšť už nie malého dievčatka vynorila postava...v podstate nebola ničím výnimočna, no bola tam...pomaly podišla ievčatku, kľakla si k nej a s nežným usmevom jej ticho povedala: "raz bude dobre...". pobozkala dievčatko na čelo a znova sa stratila v tme. dievčatko sa za ňou pozrelo smutnými očami, ako mizne v tom nepreniknuteľnom závoji, potom len znova sklonilo hlavu a pozrelo na lampou osvetlenú zem pred sebou...zrazu sa však na vzdialenom horizonte ukázala hviezda...maličké blikajúce svetielko, ktoré však postupne silneho a zväčšovalo sa až to nakoniec nebola hociaká hviezda ale tá jej...slnko čo ožiarovalo jej svet...spálilo všetko zničené a zlomené a ostala len prázdna púšť s jediným vyschnutým stromom a dievčatkom pod nim..vtedy sa z východu privalili tmavé oceľovomodré mraky a spustili na zem spršku životodárnej tekutiny....prebudili strom pod ktorým sedelo dievčatko a ten sa na jej ochranu hneď zazeenal mladými listami...zem, dychtivo vpíjajúca každú kvapku vody sa tiež prebudila k životu, vyklíčila tráva, kríky stromy kvety...všade okolo nej bol znova život...jej svet sa prebudil z nočnej mory a naplno si vychutnával nový deň...dievčatko sa rozhliadlo okolo s radosťou a nádejou...zo severu, presne odtial kam sa pobrala tá záhadná osoba, priletel motýľ a sadol dievčatku na plece....prave vtedz jej pri nohách vykvitla malá nezábudka, nakláňajúca sa smerom od stromu k lúke plnej levandulí...
Napíš svoj komentár