Posledné stránky...

Žena...
Leží na zemi....
Dlhé čierne vlasy jej padajú do tváre no ona nerobí nič preto, aby ich dala nabok. Nevládze. Obyčajný človek by jej odhadol tak na 30 až 35 rokov. No ona bola iná. Hlboké modré oči upierala na oblohu. Všade už bola tma, nadišla noc. Vetvičky stromov sa ohýbali pod náporom slabého vetríku. Jazero, na brehu ktorom sa nachádzala, bolo tmavé a pokojné. Na jeho strede sa odrážal mesiac. Hoci to bola nádherná noc, ktorú by možno básnik označil aj ako nocou milencov, ona to už nevnímala. Nemohla. Tá bolesť ktorá ju spaľovala jej to nedovolila...

„Na odľahlom mieste, v žiadnom čase...“
Mladé dievča sedí vo veľkom kresle. Hneď pred ňou puká teplý ohník v krbe. Miestnosť je dosť nejasná. No i tak, to dievča je to jediné, čo stojí za pozornosť. Môže mať sotva 15 rokov, no vyžaruje z nej niečo ...zvláštne?
Dievča sklopí pohľad na svoje nohy. Na kolenách ma položenú veľkú, hrubú a hlavne vzácnu knihu. Opatrne ju otvorí a začne čítať prvé stránky.
„Nikdy som si nemyslela, že sa niečo také stane...“ písalo sa tam a ona pozorne čítala každučké slovo, aby jej náhodou niečo neušlo.
„ ... no prišlo to a hoci ma to najskôr prekvapilo, už po pár týždňoch som vedela, že sa nemohlo stať nič lepšie...“
Dievča sa pousmialo, jej myseľ pracovala na plné obrátky a zrazu živo videla tie slová. Ich obsah. Všetko, akoby sa to odohrávalo znovu....
Nikto nevie ako dlho tam bola. Kniha bola hrubá a zdalo sa, akoby nemala konca. No ona sa nad tým nezamýšľala. Len opatrne otáčala stránky. Tak, aby sa im nič nestalo. Akoby to bol najväčší poklad sveta. Prsty jej kĺzali po zažltnutých listoch knihy, akoby ich hladila. Necítila hlad, ani smäd. Za celý čas neodvrátila oči od slov, uchovaných na prostom kúsku papiera.
Smiala sa a plakala. Plakala... a smiala sa. Naplno prežívala každú chvíľu. Všetky tie pocity skryté v knihe ju zrazu napĺňali. Pokoj a harmónia. Radosť a šťastie. Smútok a bolesť. Beznádej a zúfalstvo. Chaos... a rovnováha. Každá stránka, každá veta ukrývala niečo nové.
Oheň praskal a napĺňal miestnosť príjemným teplom. A ona ďalej čítala.....

To isté miesto, tá istá noc.
Žena ležiaca na zemi plytko dýcha. Lícia zmáčané slzami farbou pripomínajú chladnú stenu. A nie len farbou. Keby sa jej niekto dotkol, zrejme by mal pocit, akoby sa dotýkal ľadu. Ona to cítila. Cítila ten chlad, ktorý napĺňal tú prázdnotu jej duše.
Cítila, že sa to už blíži. Že je už tu....

„Vedela som, že po mne niečo zostane. Moja dcéra... Naša dcéra.... o ktorú bolo dobre postarané. Posledná z nášho rodu. Posledná našej krvi.... Už som sa nebála...“
Čítala pozorne...už len posledné slová .... posledné stránky...

Ešte naposledy uprela pohľad na nebo. Hviezdy, mesiac... to všetko si chcela vryť do pamäte. Pery sa jej od námahy a chladu triasli. Už nevládala...
Oči sa jej pomaly zavreli... Vydýchla... a už sa viac nenadýchla.

„Konečne som bola na konci cesty. Cesty, ktorá sa pre mňa skočila už dávno. Len smrť si akosi dala načas...“
Dievča otočilo stránku, no na nej už nič nebolo. Prudko zabuchlo knihu. Vlastne, už to ani nebolo dievčaťom ale skôr ženou. Medzi tou, ktorá knihu otvorila a tou, ktorá ju zavrela, bol najmenej pätnásť ročný rozdiel. No i tak, každý hneď vedel že je to ona. Tie vlasy, tie oči... ten pohľad... Nie, bola to ona...
Opatrne vzala knihu do rúk a postavila sa. Zrazu stála v úplne inej izbe. Inom dome. Inom mieste a čase. Zrak jej okamžite padol na postieľku, stojacu pod oknom. Pomaly k nej podišla. Svetlo mesiaca jej umožnilo pozrieť sa na malú detskú tváričku. Dieťa, ktoré prišlo na svetlo sveta len nedávno, no znamenalo tak veľa. Opatrne natiahla pravú ruku a pohladila dieťa o líci. Jej dotyk však nebol nič viac ako dotykom anjela...pierka, ktoré pomaly klesá vzduchom. Povzdychla si, no úsmev z tvare jej i tak neschádzal. Opatrne položila knihu k nohám dieťaťa, ešte posledný krát sa naň pozrela a zmizla. Tak ako ranná hmla sa rozplynie na slnku.
Zostala po nej len tá kniha. Na jej obale bolo napísané:
„Príbeh môjho života...
Príbeh jednej lásky....“



((Tento príbeh je čisto vymyslený.... Akakoľvek podobnosť so skutočnosťou je iba náhoda )

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu