Za rok sa toho zmenilo málo. A to, čo sa zmenilo, mi nepripadá ako posun vpred. Návrat k hrám v lese v kostýmoch s mečom, hm – zo sedemnástky skáčem späť na sedem. Odrástla mi farba, ostatná sa mi statočne zmýva, už som zase viac bruneta ako čiernovláska. Sedemnásť rokov som literárne dospievala, a osemnásty – čítam komixy! Samé späť, späť, späť! ! ! Akoby môj mozog vravel: „Tak drahá, vystupovať, ďalej ti už nezájdem.“ A ešte mi aj chlapec zacúval, aby som nešliapla do mláky. Teraz pomaly vystupujem, a stále neviem, kam potom. Chodník sa štiepi na dve a na oznamovacej tabuli : „Umenie alebo prírodné vedy? “ Dve obrovské krajiny, v ktorých sa hovorí neznámymi jazykmi, tak ako super, nemám čas sa učiť po umelecky aj po prírodne, musím si niečo vybrať. Ako si tak prezerám mapu jedného aj druhého, názvy niektorých miest sú mi známe. No len niektorých. Tak kde sa pohnem? ? Čas sa začína zbiehať do mračien, veľkých a sivých, mozog ma pomaly vyhadzuje z auta a ja stále neviem kam pôjdem. Stáť na mieste v daždi je hlúpe, keď prší čas. Táto búrka bude nebezpečná. Stále si môžem dať dáždnik, len keby som vedela, ako vyzerá! ! A presne v tomto momente som niekde teraz. F1 nefunguje, Kam do mesta tu nevydávajú a nie je tu ani nikto, kto by mi pomohol rozhodnúť sa. Toto je len na mne. Fuck!
Zapálim si cigaretu o plynový šporák a naňho dám kanvicu. Voda zovrie kým skončí táto pieseň. Zatiaľ pohodka, ale... Fuck! Fuck! FUCK!
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Popri tom, ako som trpel úvahou nad rozhodnutím som počúval pesničku, ktorá je tejto situácii dosť blízko - Iné Kafe - Vitaj.