Kráčam strminou, okusujúc list čokoládovky mentolovej a prepínam si pesničku na mp4. Samozrejme nie sama - s Žanetou. Žaneta, cukrobiela kráľovná Sladkého údolia sa len usmieva, nič nehovorí - sladký úsmev na jej červených perách a prst obtáčajúci škoricové kučery mi navráva, že náladu má dobrú. Zatiaľ. V vrchole Sladičky, hory všetkých potešení sa totižto niečo hemží. Úsmev konečne vystrieda trpké znepokojenie. Dym. Často ho tu nevidieť, a teraz zakrýva takmer celý Hladovcov pelendrekový dom.
Na zemi je kopa farebných vecí - ako lentilky, len trochu menšie a -
"- Lyžica?" vydralo sa zomňa začudovanie.
"Čo, veď lyžica. Ešte si nevidela debilnú lyžicu?" vydymí sa z Hladovcových polepených úst.
"Na čo je TEBE lyžica Hlado??" predstava Hladovca jesť kultivovane nám nahnala strach.
"No na čo? Na jedenie."
"Tak to určite! Možno mám mozog z melasy, ale toto mi nanahovoríš!!" V skutočnosti mám normálny štipľavý mentolový mozog, po mame. Pozerám na Žanet, čo si o tom myslí ona. Tá však sedí, vlastne čupí - zadumaná a niečo žužle. To ma znepokojilo, keďže tá dumať nikdy nezvykne.
"Čo je, Žan-?"
"Nič!" preruší ma.
"Ale veď niečo musí-... "
"Nič, vravím nič!!!"
"Ale... "
"Nie, myslím - nič! Tá cukrová vata nechutí! Žiadna príchuť! Nič!" Vypľuje kúsok cukrovej vaty bez príchute. Bielej. Chvíľu na seba hľadíme. Ochutnám konfety na zemi - a fakt - nič!
"Hladovec? Čo to má znamenať?!" Obidve sa nahnevane pozrieme na Hladovca. Vlastne na prázdne, ešte sa kývajúce, hojdacie kreslo. V okamihu bežíme z izby do izby, nikde žiadny Hladovec, zato všade samý bordel a neprirodzený zápach. Vôjdeme do záhradky, ktorá zvykla byť vyžratá - no napodiv boli rastliny husto obsypané čerstvými, aj dávno dozretými pelendrekmi. Zrkadlo na priedomí zarosené sladkou šťavou - neoblízané!
"Už tu nie je. Počkáme naňho, veď on sa vráti." ozve sa zlomený hlas cukrovej kráľovnej.
"Strašné, v takomto stave tento dom nebol od-, od-..." odhŕňam šťavu zo zrkadla.
"Nikdy nebol v takomto stave Teny!"
"Nie, myslí, že - ale ani ja!"
"Ako to..." ďalšie slová som už nevnímala. Moja tvár! Hľadiac do zrkadla z číreho cukru nespoznávam svoju tvár. Moje čokoládové oči - zrazu čierne ako obloha v Šťauguste, moja mentolovo bledá, ľadovo pevná tvár - zrazu sa rozteká, ako citrónový krém. A môj pokrytecký, kontrastný, všeznamenajúci úsmev, ktorý som na sebe obľubovala zrazu zmizol a nahradil ho úškrn v tvare sušených jabĺk! Žofia niečo mumlala - Žofia? Ako sa len...?
Ulice zahalené v dyme, záhrady plné fazuliek jednej chuti, more slané, plné nebanánových rybičiek... Gitara... Zvuk vychádza z reproduktorov, hranatý, takmer neľudský... How I wish, how I wish you were there... Precitám. Otváram oči a nachádzam sa v sivej, letmo osvetlenej miestnosti. Je tu chlad, Žaneta sedí v rohu a vzlyká. Vlado leží, čierna kapucňa mu zakrýva tvár, takže neviem posúdiť, ako sa tvári. Nákupná taška plná sladkostí, nejaké pivo, bageta... Vysypaná vedľa mňa, ale cez môj krk nič neprejde. Snažím sa rozoznať vzlyky. Hranatá hudba duní a prekrikuje ich, nejde to. Posadím sa, idem bližšie.
"Stále viac...Stále viac...Mŕtvy...Stále viac...Mŕtvy...Stále viac...Stále viac...Stále viac...Nenažraný...STÁLE VIAC! Stále viac... "
Toto nevydržím. Niečo tu ešte snáď je... Vstanem, lepšie si obzriem miestnosť - pri rozpadnutom hojdacom kresle - tam to je. Ale tentokrát si dám viac.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár