Rozmýšľam že prežiť plnohodnotný život s osobami ktoré nadovšetko milujem je to po čom najviac túžim, pretože nikdy neviem kedy môže byť koniec.
Strata blízkeho človeka bolí. Niekedy bolí viac niekedy menej, no ja som sa zmohla len na to aby som otvorila túto stránku a napísala. Napísala o niečom čo ma bolí, o čom nemôžem rozprávať, pretože nechcem ostatným ešte viac priťažiť.
Sedieť medzi rodinou kde sa dá smútok doslova krájať je niečo hrozné. Zažívam to už niekoľký krát. Znova a znova prichádza ten pocit zašiť sa k rodičom pod perinu nech je pre mňa zase svet gombička. A už som to ja kto kráča z kuchyne so šálkou horúceho čaju a mieri rovno k rodičovskej spálni. Viem som už dosť veľká na to aby som spávala s rodičmi ale občas, občas chcem byť zas to malé dievča pre ktoré je každá vec len banalita.
Na stole horí zapálená sviečka za človeka ktorého sme mali všetci radi a viem že toto bola akási forma vykúpenia ktorá mu pomohla. Dúfam len, že teraz sa má tam kde je lepšie ako na tomto svete a nezabudol že tu sú stále ľudia ktorý ho milujú
ŽIVOT ZAČÍNA NÁDYCHOM TAK AKO SA VÝDYCHOM KONČÍ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár