V jedne ruke horiaca cigareta, v druhej šálka pariacej sa kávy.
S privretými očami si potiahla. Chvíľu zadržala dych a potom pomaly pootvorila pery a nechala, aby sa dym lenivo prelieval perami.
Vo vrecku jej zavibroval mobil. Mala však plné ruky práce, a tak ho tam naďalej nechala. Nechcela čítať nijaké správy. Ani dobré, ani zlé. Ono jej to v podstate bolo jedno. Každá správa sa z času na čas zmenila na zlú a tie zlé sa s odstupom času niekedy zdali ako to najlepšie, čo mohlo byť.
Mala chuť plakať. Alebo kričať. Bolo jej to jedno. V poslednej dobe to bolo to jediné, na čom jej nezáležalo. Jednoducho si len nejako vybiť zlosť a bolesť, ktorá ju ničila.
"Vyzeráš tak...unavene, ale zároveň smutne...
Prečo si smutná?"
Nikoho nezaujímalo, prečo bola unavená. Všetci len, prečo si smutná?? Ale ona bola smutná kvôli tej únave a unavená zo smútku zároveň. Ťažko vysvetľovať, to vedela. Nedokázala to poriadne vysvetliť ani sebe a druhých nechcela zraňovať. Prečo aj.
Herečka. Veľká a silná. Taká bola. Aj preto fajčila s takou chuťou a kofeín si dodávala minimálne 3 razy do dňa. Už jej to ani nepomáhalo, keby chcela, zaspí po čiernej káve na lusknutie prstov.
"Akú rolu budeš hrať dnes?" zvykla počúvať zo zrkadla v kúpeľni.
Budeš tá úžasná, láskavá a milujúca? Alebo budeš jednoducho mrcha? Či sa zmeníš v priebehu sekundy z koristi na lovca? Či radšej na obeť? Premenlivá ako aprílové počasie.
Vieš zahrať všetko. Všetko, čo treba. Všetko, čo (ne)chceš.
Tuhšie potiahla až po filter. Zničila zvyšok cigarety v popolníku a hrču v hrdle spláchla dúškom kávy. Vytiahla telefón z vrecka a chvíľu rozmýšľala, či sa jej vôbec oplatí ho odblokovať. Nakoniec potiahla prstami po obrazovke. Obálka svietila a čakala na otvorenie.
Jemný dotyk bruška prstu a obrazovka sa preklikla na spleť písmenok tvoriacich slová.
Mobil položila vedľa popolníka, vytiahla krabičku Marlboriek, vytiahla perami ďalšiu z cigariet a šikovne si pripálila práve vo chvíli, keď na pár sekúnd ustal vietor.
Zamyslene pozerala do sveta, ktorý jej nepatril. Nepatril nikomu a pritom všetkým. Niekedy treba ľuďom nechať priestor. Nepovedať im, kedy sa najbližšie stretnete. Strach a túžba zároveň ich dotiahne za vami. Ak chcú. Ak majú toľko túžby, ak sa toľko boja.
Prekvapené výrazy, nečakané zvraty.
Dnes už to bude posledná, pomyslela si, keď vyťahovala ďalšiu, len čo predošlú stihla zahasiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár