----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Vždy som chcela notebook. Mať tú možnosť, keď nebudem môcť zaspať, zobrať ho na kolená a písať priamo doň. Keď ma napadnú myšlienky v posteli a mne sa nebude chcieť vstať z postele a písať do notesu. Je pravda, čaro notesu sa nikdy nestratí. Neustále nejaké chcem. Neustále ich chcem mať kopec, hoc keď idem okolo nejakých pre mňa krásnych, častokrát si ich nekúpim, poviem si, že už nejaký mám a že možno ho nevyužijem naplno.
Tak dlho som túžila písať. No v poslednú dobu som stretla toľko úžasne píšucich ľudí, hoc aj len tých, čo píšu o svojich pocitoch, že nechápem ako som to kedysi mohla chcieť.
Mrzí ma to. Mrzí ma to, že sú sviatky a mne sa nechce stretnúť s ľuďmi, ktorým som to sľúbila. Teda, večer, ísť žúrovať, nemám na to chuť. Tá akcia, ktorá bola schválne kvôli baveniu sa celú noc, bola a bola naozaj úžasná. Ale teraz.
Som tu len do konca týždňa a mám pocit, že nestíham. Nestíham sa učiť a nestíham ísť na kávy tak ako som sa sľúbila. Dnes mi M. navrhol, že by prišiel už vo štvrtok, aby sme mohli odísť v sobotu a všetko sa stihlo na Silvestra nachystať.
Hnevala som sa. Vedel, že to je blbosť, pôvodne sa tváril, že mi to ani nechce napísať, ale aj tak to urobil. Mám pocit, že tušil, že s tým aj tak nebudem súhlasiť.
Odkedy som odišla domov, je mi smutno. Som mrzutá a nie vždy usmiata. Je to iné ako keď nie sme spolu tam. Naši mi vyčítajú, že som stále s mobilom v ruke, že mi vibrujú sms.
Chcem byť s tebou, Idik, a porozprávať sa s tebou. Chcem si ťa vypočuť a chcem, aby si ty vypočula mňa. Chcem, aby si mi povedala, že všetko zvládnem a ja ťa chcem rozosmiať a užiť si ťa po dlhom čase.
Sedím si teda na posteli, so slúchadlami od M. a bez úsmevu. Bojí sa niekto duchov? Už toľkokrát som v noci zažínala svetlo, či pri ňom zaspávala. Budila sa na nekonečné nočné mory, bála sa zaspať, aby sa nevrátili. Chcem tu zaspávať pri ňom, aby sa to nedialo.
Dnes mi napadlo, keď som videla ako sa vo filme rozbilo zrkadlo. Je to 7rokov, čo som ho rozbila ja. Neverila som na tieto hlúposti vždy, ale keď sa niečo udialo, tak som si na to vždy spomenula. Keď niečo nevyšlo, v hlave mi znelo 7rokov nešťastia, už len...tak už nula. Už nič. Ja viem, je to smiešne, keby má byť kvôli tomu 7rokov nešťastia, tak herci sú doživotne nešťastní. Blbosť!
Skáčem od jednému k druhému, ale sama neviem o čom to malo byť.
Či o tom, že nemám na nič čas,
Či o tom, že mi chýba,
Či o tom, že chcem mať takýto pokoj dlhšie...
„S maminou sme sa dohodli, že ak zvládneš úspešne tento polrok, tak si niečo zaslúžiš. Budeš si môcť vybrať poriadny kožák.“
Možno som mala výskať od radosti a poďakovať im.
„Nejaká z toho nie si nadšená...“
„Tak čo ja viem...ja to k životu nepotrebujem.“
„Aha, tak ty to nepotrebuješ...“
Skutočne ma nepoznajú??? Naozaj si myslia, že mi nestačí nejaký len akože kožák? Ktorý mám? Že som našla taký, ktorý sa mi páči a ktorý nosím rada? Že som ako oni, že musí byť pravý, z kože!? Ja neviem. Ja si vážim, že mi chceli spraviť radosť. Ale toto má byť akože motivácia? Kožák???
A čo tak...
Budeme na teba pyšní. A možno ti to aj povieme. Povieme, že sme sa mýlili, že nie si schopná to zvládnuť. Že si naozaj šikovná.
Predbieham. Ale ak mi chceli týmto spraviť radosť, nepochodili.
Ja mám rada veci. Mám rada handry a mám rada kupovať na seba čačky a páčiť sa.
Ale nie v tomto prípade.
„Ani si sa neozvala, nechal som to na teba, mal som pocit, že sa ozývam len ja...“
„Ja zas, že keď sa ozve niekto, tak som to práve ja...“
„Musíme dobehnúť to, čo sme zameškali.“
„A teraz sa so mnou aj stretneš? Vieš, dohodneme sa na dni, hodine, ale vždy niečo máš. Plot a hlúposti. Máš pocit, že sa tomu dá veriť zakaždým? A potom čakáš, že...“
„Nehovor, viem, čo mi chceš povedať. Máš pravdu.“
„Si dokonalá.“
„Nebuď smiešny.“
„Ale si.“
„A ty si opitý. A máš frajerku.“
„To je jedno.“
Nevedela som ťa pustiť z hlavy. Nedokázala som to. Je to ten znak. Znak zamilovanosti a vernosti. Som taká a vždy som bola. Za všetkých okolností.
„Podjebal ma.“
„To si robíš srandu.“
„No nie, na diskotéke. S dákou štetkou, aj fotky mám.“
„Čo ti na to povedal?“
„Najprv nechcel priznať, potom musel.....Najhoršie je, že predtým ho podvádzala predošlá a to nemohol prekusnúť a odpustiť. Teraz chcel po mne odpustenie. Že on by mi odpustil...“
Toto nemá absolútne žiadny zmysel, viem, že sa nájde pár ľudí, čo to pochopia do bodky, ale na jednej ruke vás zrátam, ostatní neriešte...niekto píše blogy, lebo je dokonalý v písaní, niekto dokáže dokonale spísať svoje pocity, že máte chuť plakať al sa smiať s ním a niekto píše od veci a nerieši vôbec, či to dáva nejaký zmysel- ako ja teraz. Tlieskam, ak ste sa dostali sem...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
silanova
26. 12.decembra 2012 11:19
všetko zvládneme,aj keby sme sa nevideli..verím tomu,lebo musím a chcem.viem, že si úžasné dievča a nik ma nepresvedčí o opaku ani ty nie.)
2
Zacala som citat, ale neda sa to :/ som na mobile a nemam si to ani ako oznacit a to sede pismo sa fakt zle cita.
4
ja som to cital na mobile, akekolvek blogy od ludi co mam rad citam cele, ... inak dik za potlesk ... myslim, ze vseobecne si spokojna a stastna, taketo "dole a hore" sa deje bezne, to prejde a toto je len taky unik, ... ako ked sa vela ucis, ked si sa. pamatas? ako som ta zrusil nech nejancis, ... M. je super, rodicia len hladaju tazsie cestu k detom, ale v konecnom dosledku ta maju velmi radi, mas super brata, mas kamaratov, pekne veci, pekne oci, dobru skolu, bude dobre ... takze zas nevymyslaj, lebo dostanes slap,
6
pokiaľ má pre teba ten článok výpovednú hodnotu, tak nie je od veci. Ty vieš prečo si ho písala a čo si ním chcela povedať... a ja som ho dočítala. A v niektorých veciach sa zhodneme a s tebou súhlasím... materiálne veci u mňa takisto nevyhrávajú a nie sú tým, čo by ma spravilo šťastnou a potom tiež mi niekto chýba s kým by som chcela byť. Tiež trávim čas s mobilom v ruke sledujúc aktualizáciu mailovej schránky... a ja takisto nie som dokonalá v písaní. Rovnako skáčem od myšlienke k myšlienke, ale ak ho dopíšem, mám taký zvláštny pokoj.
A ak ten pokoj prišiel aj k tebe, tak je to v poriadku...
A ak ten pokoj prišiel aj k tebe, tak je to v poriadku...
Napíš svoj komentár