Keď si dvaja splnia niekoľkoročnú túžbu.

Chcel ju. Prvým pohľadom, keď ju uvidel z auta ako tam stojí.
Cestou si ho nevedela vybaviť. Jeho tvár. No teraz akoby to nebol tak strašne dlhý čas, čo sa nevideli.

Usmievali sa. Obaja. Sedeli oproti sebe na stoličkách. Pohľady.
Nedokázala nad niečím premýšľať, keď sa jej zadíval do očí.
„Nehádž tie svoje psie oči.“ povedal jej.

Túžil po nej. Aj po takom čase. Videla to na ňom, hoci si nebola istá. To ako sa na ňu díval. To ako sa jej občas dotkol. Najprv len akoby náhodou. Potom cielene, bez ostychu. Jemné dotyky a ňou to pulzovalo. Aj po rokoch.

„Kúpime si víno?“ navrhol. Keď sa jej opýtal, či si u neho nepozrú film, nenamietala. Chcela byť s ním. Kdekoľvek. V danú chvíľu chcela byť len s ním a bolo jej jedno, že to je možno len náhrada. Obojstranná.
„Kúpme.“ vlastne ho kúpil on.

Odviezli sa k nemu. Prvý raz u neho. Napriek tomu, že sa predtým tak veľmi poznali. Napriek tomu, že vtedy si boli blízki. Napriek všetkému. Bola u neho prvýkrát.

Objal ju. Nečakal, neokúňal sa a pobozkal ju. Náhlivo, túžobne. Takmer sa jej podlomili kolená. Odrazu sa cítila akoby sa vrátila v čase. Mala zase 17 a strašne sa jej páčil. Teraz už však boli dospelí. Ubehlo mnoho rokov, kým sa stretli. Nie preto, že by sa nemali radi, len proste to ani jeden nevyžadoval. Bola to náhoda, keď sa jej ozval a náhoda, keď mu napísala, či niekam nepôjdu.

Hlúposť. Náhody neexistujú.

Hodnú chvíľu ju len bozkával. Tisol si ju na telo až cítila, aký je vzrušený. Keď si to uvedomil, odtiahol sa od nej v priebehu sekundy. Bolo to naozaj ako kedysi. Aj vtedy po nej túžil.

Rozosmiala sa a napila sa z pohára s vínom, ktoré jej podával. Potom obidva poháre odložil. Hodil ju na posteľ a ľahol si k nej. Zľahka ju bozkával po tvári, vášnivejšie na pery, jeho ruky po jej tele blúdili čoraz nástojčivejšie. Zabúdala dýchať.

„Film.“ Šepla.
„Prosím?“
„Film. Chceli sme si pozrieť film.“ Odvetila medzi nádychmi. Prestal a zadíval sa na ňu. Usmiala sa. Po chvíľke vstal, nachystal film.

Aj tak z toho filmu nič nebude. Pomyslela si. No aspoň si mohla vydýchnuť. Nechcela všetko tak rýchlo. Padnúť do perín a rýchlo skončiť. Postupnosť. Aspoň niečo chcela zachovať. Lenže on čakal už pridlho. Príliš dlho ju chcel a nemal. Keď ju opäť začal bozkávať, neprotestovala. Vykašľala sa na postupnosť, pomalosť a všetko, čo jej predtým behalo hlavou. Chcela ho. Hneď.



Chcela ho znovu. Nestačilo jej. Doľahli na ňu roky. Aj ona ho predsa vždy chcela. A keď ho mala, vedela, že to nebude nadlho. Chcela vyťažiť najviac. Chcela z neho najviac. Ukradnúť si ho na tú jednu noc. Na celú. Nie na chvíľu.
Nechala ho najprv len tak. Keď už len tak ležal a podriemkaval, dala mu pusu. Začala ho hladiť po stehne.
„Nechaj ma.“ Ohradil sa. Tak teda zaradila spiatočku. Nečakala takú reakciu a dosť sa jej dotkla. Niežeby nevedela, že treba čas na „reset“, ale chcela mu dať aspoň najavo, že nemá dosť. Nepoznala ho z tejto stránky. Nikdy sa k nej nedostali.
Chvíľu rozprával. Hocičo. Čo ho napadlo. O živote. O ňom. Len ho mlčky počúvala.
„Poď sem. Chcem ťa objať.“ Povedal. Ľahla si mu na hruď. Privinul si ju.



„Vyzerá to ako keby si ma mala rada.“ povedal odmerane, keď mu dávala pusy na tvár. V zlomku sekundy sedela vedľa a ledva sa ho dotýkala.
„Ty vieš teda povzbudiť.“
„Prepáč. Ja ťa mám rád. Nemyslel som to tak.“
„Aj ja teba. Ale obaja vieme ako.“ Neodpovedal. Vedel.



„Prosím?“ prihlásil si do telefónu. Ležal pri nej. Ovinutí okolo seba. Bozkávala ho počas rozhovoru. Nestíhal odpovedať. Druhá strana bola nervózna. Chcela prehodiť pár slov. Nebolo možné. Rozlúčenie a ich výbuch smiechu.
„Komu ešte ideme volať?“ opýtal sa s úsmevom.



Ležali. Opäť vyčerpaní. Tento krát aj ona. Privinul si ju. Pobozkal do vlasov. S tichom, pod obrovskou perinou pritisnutí na seba nahými telami, pomaly zaspali.





Pocit rána, keď sa zobudia. Keď odíde. Keď sa zas dlho nebudú vidieť. Keď už nebude to niečo, čo by si chceli splniť.
Jedine ak zopakovať....

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu