Ten pocit, keď si uvedomujem ako som vravela, že dve skúšky preniesť je príliš a to nemôžu zvládnuť.
Ten pocit, keď mi je jasné, že som bola hlúpa a že to nebolo len o vedomostiach, ale aj o (ne)šťastí.
Dnes sa opúšťam, prosím, nechajte ma!
Nechajte ma piť vychladený fernet, hoc aj bez toniku.
Nechajte ma plakať a nerozumieť tomu!
Verila som si. Konečne som si verila, lebo sa to nezdalo zlé.
Všetko nasvedčovalo, že tento rok, toto skúškové, predsa nemôže byť také ako to pred rokom.
Neviem, bola som naivná?
Neodpovedajte.
Že vraj, keď na sebe makáš, pracuješ a snažíš sa, tak to vyjde.
Prepáčte, ale asi nie!
Nie som ako tí, niektorí, čo sedia celé dni nad knihami, nemajú spoločenský život (čo je blbosť, lebo aj tak väčšina z nich ho aj tak má), dokážu od rána do večera, ísť spať a again.
Neviem sa veci učiť naspamäť, nedokážem si pamätať úplne všetko do posledného detailu z vecí, ktoré ma nebavia a nezaujímajú. Dokážem sa z nich naučiť to podstatné, to najdôležitejšie, ale nie všetko.
Viem, ja si môžem za to, že som na tejto škole.
Viem, bila som sa za ňu, že aká je náročná a že väčšina iných škôl v podstate nevie, čo to je sa učiť na skúšky. That´s true! Ale samozrejme, na každej škole sú ľahšie/ťažšie skúšky, aby si tu náhodou do mňa niekto nevyskakoval.
Každopádne. Chcem len vedieť, prečo na našej škole išiel len málokto okolo ochoty. Že slovo snaha sa nepozná a necení.
Naša škola učí ako sa učiť. To povie každý. Učí nás veci do života, ibaže...prečo to potom neberú aj na skúške? Nikoho nezaujíma, že ten a ten predmet máme len preto, lebo si to niekto zmyslel, že keď sa povie organická chémia na našej škole, tak reakcie z testov, ktoré robíme, nevedia ani vyštudovaní chemici. Že človek sa učí dňom, nocou a príde na skúšku, napíše všetko, čo od neho otázky chcú a dostane 30%, lebo profesorka nemala dobrú náladu.
Okey, možno je to na každej škole. Netvrdím, že sme jediná. Ibaže viem, koľko my musíme makať a viem koľko musia makať iní. A ak oni makajú cez skúškové ako my, tak cez rok určite nie.
Možno by sa dalo oponovať- a prečo si na tej škole? Prečo? A, kurva, ja viem??! Lebo ma to bavilo? Zaujímalo? Spočiatku nebolo inej možnosti, a potom mi došlo, že to je fakt záživné...?
Hej, záživný jeden, možno dva predmety za celý rok, kiežby aspoň za semester.
Každý si z nás uťahuje, lebo sme len ten posledný predmet. Ten, ktorý nemá všetko, vyhodia možno jednu- dve otázky z toho, čo majú iní, pokým oni to majú dvojsemestrálne, my to predsa zvládneme za jeden semester. A načo by sme mali aspoň dvojhodinové cviko, však jedna hodina stačí, nie? Alebo, načo cviko vôbec! Však študujte sami, ste na vysokej škole!!
Podpora?
Z domu? Nie, nie, bohužiaľ. Podpora typu- keď to zvládneš, kúpime ti kožák- u mňa nezaberá.
Držia ma kamarátky, aj keď im sa ľahko povie, to zvládneš- keď majú aj častokrát šťastie a aj si to priznajú, či na školu nechodia. Ale aj tak, nemusia ma predsa podržať a dodať mi sebavedomie. Napriek tomu to robia.
A priateľ. Ťažko povedať ako veľmi som mu vďačná. On to možno ani netuší, berie ako samozrejmosť, ale to že som tak zle na tom psychicky a plačem mu pred každou skúškou a on to nevzdáva a stále mi verí a podporuje ma. Niet slov.
Je to tak.
Vyplačem sa.
Dnes.
Zajtra bude nový deň a budem sa musieť opäť učiť, lebo neexistuje deň voľna.
Nie pre mňa. Nie, keď je to až tak príliš dôležité a podstatné.
Tak Nazdravie! Keď ma to šťastie dnes dva razy obišlo !
Aspoň, že som sa za peknú bola...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ponnie
10. 1.januára 2013 13:26
UPJŠ?
3
cítila som sa rovnako.
prenášala som najťažšiu skúšku z druháku. 3 pojebané týždne som sa na ňu učila. len som revala a vypisovala frajírovi ako to nezvládam a bláblá.
noc pred skúškou som si porevala, nespala som lebo aj keď som chcela v hlave sa mi hmýrili iba jebnuté myšlienky a furt dookola som si opakovala otázky. ešte ráno pred skúškou vo vlaku som bola, že čo ak to nespravím a vyhodia ma a ako som vošla do školy som sa na to vyjebala a vravím si, že šťastie už musí prísť. a prišlo Béčko držím palce . šťastie príde!
prenášala som najťažšiu skúšku z druháku. 3 pojebané týždne som sa na ňu učila. len som revala a vypisovala frajírovi ako to nezvládam a bláblá.
noc pred skúškou som si porevala, nespala som lebo aj keď som chcela v hlave sa mi hmýrili iba jebnuté myšlienky a furt dookola som si opakovala otázky. ešte ráno pred skúškou vo vlaku som bola, že čo ak to nespravím a vyhodia ma a ako som vošla do školy som sa na to vyjebala a vravím si, že šťastie už musí prísť. a prišlo Béčko držím palce . šťastie príde!
Napíš svoj komentár