Tažký na noc.

Tento pocit si pamatám.
Ešte spred leta.
Potom z jesene.
Je jar.

Prečo sa vrátil?
Úzkostlivý, zvierajúci, bolestivý.
Zničujúci.

Pamatám si, že tesne pred oficiálnym letom som chcela "umrieť" týmto pocitom. Pálilo to. Nechty som mala do krvi zodrané, čo som sa škriabala hore. Lakte obité. Kolená samá modrina. Ostali jazvy. Hlboké. Ešte zapálené akoby infekciou. Bolestivé na dotyk, na pohľad.

Spadla som spať. Jazvy sa otvorili, kolená opať omodreli, lakte krvácali a nechty nestihli narásť.


Ale znovu som vyšla. Netuším ako. Neviem kto všetko ma hore čakal. Ale boli ste tam.

Z času na čas chcem plakať, lebo mi ktosi prednedávnom povedal, ze VŽDY dostanem to, čo chcem. Pichľavá irónia v hlase a posmešok, že si chcel ten človek niečo dokázať. Dnes mi píše otázky, na ktoré neodpovedám a on nechápe, čo vykonal. Nič. Iba toľko, že mám chuť vracať, keď naňho pomyslím. Tie slová mám zaryté hlboko v žalúdku. Ak ich vyberiem, vytečie odtiaľ všetok ten hnus. Lenže ja ich tam nechávam. Pamataj si tie slová, tie, ktoré ti v ten večer ublížili...

Ležím v posteli. Ani neviem na čo myslieť. Mám pocit, že tí čo mi doteraz ublížili ...že to nebol koniec.



Teraz budem chvíľu ubližovať ja. Nechcene. Bude ma to bolieť. Možno aj viac ako ich. Budem cítiť bolesť.

Zapichnuté slová v žalúdku.
Zabudnuté spomienky v hlave.
Stratené city v srdci.

Niekedy mám pocit, že viac nezvládnem.
A potom príde ráno...

A s ním častokrát ešte vačšia facka...

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu