Ale dáko to prežijem. Treba iba veriť, hovorieval môj otec, ktorý zahynul pri havárii, keď som mala 7 rokov. A ja ho poslúchnem. Ale nejdem ho spomínať, lebo sa mi slzy tlačia do očí...
Večer niekto zazvonil. Ako to mám vo zvyku ponáhľala som sa otvoriť, takže som sa skoro zabila, keď bežiac dole schodmi. Otvorila som. Bola to moja kamoška Stela. Prekvapilo ma, že ju tu vidím, pretože k nám veľmi často nechodila a to už vôbec nie takto večer.
Nečakala, že ju pozvem dnu, preto vošla. Ani sa nevyzula a spustila.
"Tak ma napadlo, že keď je koniec roka poďme to dakam osláviť. Najlepšie do mesta. O hodinu nám ide bus."
Vysypala to zo seba ako keby ju niekto naháňal. Ja som na ňu iba pozerala a hľadala som slová, ako sa vyhovoriť, lebo sa mi pravdu povediac ani veľmi nechcelo ísť.
" No... neviem či ma rodičia pustia" vysypala som zo seba tú najtrápnejšiu výhovorku. Dobre som vedela, že moja mama ma rada pustí. Vždy ma prehovárala aby som niekde večer išla. Ale ja nie radšej sa zavriem do izby a čítam.
Moja mama má uši všade, alebo steny sú také tenké, že akonáhle som dohovorila, pribehla a snažila sa ma čo najskôr vychystať, aby sme stihli autobus. Ja som teda pomaly išla hore do izba obliecť sa. Vždy mi to obliekanie trvá dlho, ale teraz nie na moju smolu bola so mnou Stela. Tá mi hneď vybrala veci čo si mám obliecť. Vybrala moje najobľúbenejšie čierne, elegantné tričko a rifle. Obula som si tenisky. Už sa zostáva iba namaľovať. Ách jáj, Ako to maľovanie neznášam. Je to iba obyčajná piplačka a mne to ani nepomôže.
O pol hodinu sme už sedeli na zastávke. A ja som zase začala rozmýšľať.
Prečo som sa len nemohla vyhovoriť, že ma bolí hlava? Ja tam nechcem ísť. Dopadne to hrozne. Ešte nikdy som nebola na diskotéke. Vždy som sa z toho nejako vyvliekla.
" Lea už je tu bus! " vytrhla ma z rozmýšľania Stela.
" Hej, hej už idem. Len som sa trochu zamyslela."
" Ty a tá tvoja hlava. Mala by si konečne prestať lietať tak vysoko nad zemou" povedala mi z úsmevom génia. A poviem Vám ten úsmev jej vôbec nepristal.
Spoločne sme teda nastúpili do autobusu. Nebolo tam veľa ľudí iba taká partia, približne v našom veku. Vyzeralo to medzi nimi unudene, tak sme so Stelou zaliezli dozadu do päťky a celú cestu sme sa smiali a rozprávali. Spomínali sme na to aké to bolo v škôlke. Keď sme spolužiačkam kradli bábiky. Vždy, keď nás prichytili museli sme sedieť v kúte. A škola haha. To bolo sranda, keď sme povymieňali a niekedy aj zjedli desiaty .
" Konečná!" zakričal vodič a skazil nám zábavu. Mali sme šťastie, že sme aj chceli vystúpiť na konečnej, takže sme sa nepreviezli. Vystúpila som. Za mnou hneď išla aj Stela. Mali sme náladu sa smiať a neviem prečo aj bežať. Ja som sa rozbehla, ako prvá. Za mnou bežala Stela.
"Pozor!" vykríkla. Ja som až príliš neskoro zbadala prečo. Nestihla som ubrzdiť a vpálila som to do chalana, ktorý stál pred klubom. Našťastie nebol z našej triedy takže bola malá šanca, že ho ešte niekedy stretnem. Nejako sa nám podarilo vstať. Ospravedlnila som sa mu a celá červená som vošla dnu. Stela zo smiechom vošla hneď po mne.
Výborne sme sa tam bavili, až kým nešiel ten chalan nešiel okolo a neprisadol si k nám. Ja som zase očervenela a začala sa mu ospravedlňovať.
" Odpustím ti, ak môžem spraviť toto!" povedal, schytil pohár a obsah toho pohára mi šplechol do tváre. Bola som celá mokrá. Začala som na neho nadávať. On a Stela sa tomu iba smiali. Toto im nikdy neodpustím. Povedala som si sama pre seba a vybehla som von.
Keď sa to tak zoberie nemôžem Stele zazlievať, že sa smiala. Aj ja by som sa smiala, keby som nebola celá mokrá. Ale jemu to neodpustím. Blbcovi ani neviem ako sa volá. V živote som ho nevidela a už ma oblial a spravil to úplne naschvál ako odvetu za to zhodenie. Keby mi spravil niečo iné pochopím, ale takúto babskú vec? A ja som ho fakt nechcela zhodiť. Čo mám teraz robiť? Mám sa vrátiť, alebo odísť? Pôjdem naspäť a až tam bude ten idiot sedieť tak odchádzam.
Vošla som teda zase dnu. Pri stole sedela už iba Stela a čakala na mňa. Keď ma zbadala začala sa smiať. Podala mi svoje náhradné tričko, ktoré nosí vždy v kabelke pre prípad,. Že by sa obliala alebo podobne.
"Ani nevieš ako som ti vďačná" zakričala som jej a bežala sa prezliecť.
Po tomto všetkom sme sa zase začali super baviť. A ešte lepšie toho chalana som už nestretla. A dúfam, že už ani nestretnem. No dúfala som zle.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
selene
9. 2.febuára 2010 12:14
hm toto so uy citala...8D...ale tak no
Napíš svoj komentár