Padák sa mi neotvoril

No takže taká volovinka čo sme mali písať do školy

Padák sa mi neotvoril


Zamračene kráčam ulicami tohto malého mesta a mierim na letisko. Aj, keď je nádherný deň a slnko mi silno svieti do tváre, mračím sa.
Môj brat James, vinikajúci pilot, ma presvedčil, aby som vyskúšala zoskok padákom. Zo začiatku to bol skvelý nápad, lebo ja proste milujem skúšať nové adrenalínové športy.
Vôbec neviem prečo, teraz sa neuveriteľne bojím.
Už počujem rachot lietadiel. Letisko je už blízko. Premáhajúc strach pridám do kroku, aj tak už dosť meškám. Prechádzam bránou letiska a počujem Jamesa ako na mňa kričí od svojho lietadla. Podídem k nemu. S úsmevom mi podá padák. Úsmev mu opätujem tak, aby nezbadal, že som nervózna. Rýchlo nastúpim. Keď začíname dosahovať tú správnu výšku, začínam sa klepať a nezmyselne koktať sama pre seba.
„ Ja... Ja... Ja to nedokážem...“
James príde za mnou a pýta sa či nepotrebujem pomôcť. Ja prikyvujem a on mi na chrbát vykladá padák a vystrkujem ma z lietadla.
A už letím. Strach zo mňa opadol a ja si to užívam naplno. Prišiel čas vytiahnuť padák, ale nejde to rúčka sa zasekla. Zaplavuje ma zúfalstvo a začínam panikáriť. Silno potiahnem. Rúčka od padáku mi zostala v ruke. Teraz už naisto umriem. Pár stoviek metrov nad zemou zatváram oči. O pár sekúnd počujem náraz a ucítim prudkú bolesť v kolene. Je možné, že by som ten pád prežila.
Odvažujem sa otvoriť oči. Zbadám, že ležím na parketách vo svojej izbe, blízko postele. Vyleziem teda znova na posteľ, odkiaľ som pravdepodobne spadla, a s vedomím, že to bol iba sen spokojne zaspávam.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu