na prechádzke som nebola už celé mesiace.
dnes sa cítim dostatočne prázdna na to, aby som si to zopakovala.
keď za sebou zamknem bránu tak ticho, ako sa len dá, vyberiem sa tou istou cestou ako minule. dúfam. naozaj dúfam. dlane skryté vo vreckách zatínam do pästí a zubami si podvedome ničím spodnú peru. tak veľmi si prajem, aby som ťa tam stretla.
ale na rohu ulice nie je nikto. vôbec nikto.
dokonca ani tvoj duch. už tam jednoducho nie si.
prečo si ťa neviem už ani predstaviť?
pokračujem ďalej, zdolám niekoľko ďalších ulíc, do ľava - do prava - do ľava - do prava, presne tak, ako všetci ostatní, ktorí hľadajú zbytočné otočky aj keď vedia, že najlepšie by sa im kráčalo rovno.
spomínam na to, ako som ťa chcela vymazať, a ako sa mi to nikdy nepodarilo.
nakoniec sa tvoja osoba sama (alebo za to v skutočnosti môžeš ty?) pomaly rozplynula. strácala pevné obrysy, strácala vôňu, teplo... zmizla úplne.
chýbaš mi.
vo vrecku ma stále obťažuje akýsi papierik. vonku je ešte vždy tma, preto trochu zrýchlim a podídem k pouličnej lampe - jednej z mála, ktoré na tejto ulici vôbec fungujú.
postavím sa do svetla, papierik vytiahnem a prekvapene zisťujem, že je to pár riadkov niečoho, čo som napísala v polovici októbra.
čítam to niekoľko krát za sebou.
som rozfúkaná
ako starý popol z cigariet
teraz ma ten vietor
odnáša ďaleko od teba
dnes som videla slnko
prebíjať si cestu pomedzi mraky
čo iné ak nie toto
mi má dať nádej?
sama neviem, či sa tomu smejem alebo plačem.
papierik skrčím na drobnú nerovnomernú guličku a zastrčím naspäť do vrecka. no čo. raz možno pochopím, čo som tým chcela povedať.
poberám sa naspäť domov. tma, tma, tma. aké príznačné. obaľuje ma, skrýva ma, ponúka mi útočisko, ktoré už dlho hľadám.
je to iná tma ako tá v mojej izbe, keď po nociach civím do stropu, márne volám spánok a slzy vsakujú do vankúša.
všetko je iné.
ja som iná.
už v lete ležiac pod stromom som vedela, že som sa zmenila, no teraz mám ten pocit znovu a bojím sa, že budem mať ten pocit naveky.
ja chcem byť ja. nie iná.
rozumiete?
nerozumiete.
líca mi horia z toľkého chladu, keď sa (opäť oblúkom) vraciam k nášmu domu.
skusmo skontrolujem priestor po svojej pravici a ľavici, ale stále tam nie si. dočerta, nemôžeš sa so mnou aspoň rozlúčiť? potom si choď. potom.
nejdem si ľahnúť na zem. ešte vždy je tma. a tá zima! vkĺznem dovnútra. strepem zo seba kabát, ktorý mi aj tak veľa tepla neposkytol, a odšuchtám sa do svojej izby.
nosom zaryjem do vankúša, vytrepem na posteľ celé svoje telo, ledabolo sa prikryjem.
je 5:12. než sa stihnem zamyslieť nad tým, koľko mesiacov už prešlo a koľko ich ešte prejde, čo všetko sa vymazalo, čo všetko zostalo, či som vôbec ešte celá ak tu už nie si, zaspím.
vďakabohu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
goninka
14. 1.januára 2013 01:32
ani som nedýchala
Napíš svoj komentár