Prednedávnom ma zaujala táto téma, preto by som sa na ňu chcel pozrieť viac zblízka a zdeliť Vám, ako to vidím ja. O autoritárskych vs. autoritárskych postojoch či prístupoch sa často hovorí najmä vo vzťahu k rodičovstvu, resp. výchove. Toto je, samozrejme, pochopiteľné, pretože si so sebou práve z detstva nesieme "charakterový balíček", z ktorého je ukovaná väčšina nášho správania, vzorcov myslenia atď.
Niečo z toho sa dá ovplyvniť, keď je vôľa silná (pravda, čo je to tá vôľa? môže vôbec jestvovať niečo také, ako "slobodná vôľa"? - ale to azda necháme na inokedy) - niečo z toho je, obrazne povedané, "vyryté v kameni" a nesie sa s nami celé ľudské pokolenia.
Táto téma je teda relevantná vo výchove, avšak je to vzájomne prepletené s širším rámcom, ktorým je prostredie, v ktorom sa človek nachádza - a toto zas opätovne vplýva na konkrétnu jednotku spoločnosti, ktorou je v tradičnej paradigme rodina a takisto určuje metódy, akými sa v rodine jedná s jej najmladšími, "novými" členmi a ich zoznámením so širšou spoločnosťou (kedysi to bol domovský kmeň, dnes týmto kmeňom hovoríme štáty), ako aj to, v akých hodnotách budú vychovávaní.
Niektorí myslitelia majú sklon hovoriť aj o našej civilizácii ako o onom "novom členovi". Bez ohľadu na to, či jestvujú civilizácie na iných planétach (osobne som vzhľadom k vysokej matematickej pravdepodobnosti výskytu života vo vesmíre presvedčený, že áno), možno prirovnať súčasné ľudstvo k veľmi malému dieťaťu. Sme tu ešte naozaj krátko.
Zásadným rozdielom medzi týmito dvoma spôsobmi výchovy, a v širšom kontexte vedenia spoločností, je rozdiel medzi disciplínou a trestom.
To asi netreba nejak vysvetľovať. Disciplína môže byť asertívna, a ideálne je, keď sa každé dieťa následne naučí sebadisciplíne. (No šak viete, ako je to meme. Že: Daj človeku rybu, a nakŕmiš ho na jeden deň. Nauč človeka rybárčiť, a on vybuduje priemysel a vydrancuje ekosystém.) Zmyslom disciplíny je preniesť nejaké hodnoty na dieťa.
Samozrejme, tu to už začína byť dosť "tricky", pretože tieto hodnoty vôbec nemusia byť pozitívne, vychádzať z lásky a rešpektu voči vnímavým tvorom, alebo voči členom "ostatných kmeňov".
Zmyslom jednania založeného na trestaní je v prvom rade ovládanie (či už dieťaťa rodičom, alebo občana štátom). Je to taktiež krátkodobo účinný donucovací prostriedok, avšak má ďalekosiahle a dlhotrvajúce negatívne psychologické dôsledky.
Som preto naozaj veľmi rád a vďačný, že som vyrastal v tzv. liberálnom prostredí, hoci o harmonickej výchove sa už hovoriť nedá, pretože existovali zásadné nezhody medzi rodičmi a ďalšími členmi rodiny. Moje opakujúce sa negatívne mentálne vzorce preto pramenia z čohosi iného, čo v tomto blogu nejdem rozoberať. Stále sa však môžem pokladať za veľmi "šťastné dieťa".
Nazdávam sa, že práve preto, že nemám vôbec autoritárskych rodičov, ktorí boli iba veľmi mierne autoritatívni, t.j. uplatňovali na mňa svoje hodnotové nároky len v nejakom rozumnom rozsahu.
Toto rozlíšenie - medzi autoritárskym a autoritatívnym, a medzi metodikou disciplíny a trestu - ma zaujalo najmä preto, že mnohým z nás tieto dve veci splývajú v jednu, predovšetkým kvôli rovnakému koreňu slov. Sú medzi nimi však nejaké zásadné rozdiely.
Výchova alebo učenie (a všetko v živote je učenie, veľmi Vám pomôže, ak sa na každú, aj veľmi nepríjemnú skúsenosť, napríklad na výchovu autoritárskym rodičom či žitie v autoritárskom režime, budete pozerať ako na lekciu) v područí železnej autority má za následok internalizovaný vzorec patologického sebatrestania, prehnaného sebahodnotenia až sebapoškodzovania v dospelosti.
Výchova autoritatívnymi rodičmi je, takpovediac, nutná pre zdravú psychiku človeka v dospelosti. Otázne však je, do akej miery. Aj "liberálni" rodičia môžu byť autoritatívni, a niekedy až prehnane. Je úplne bežné, že táto základná zodpovednosť rodičov "uviesť potomka do sveta" prerastie do celoživotného zápasu a hier nafúkaného, narcistického ega. Asi opäť platí staré známe klišé "všetko s mierou". Treba nájsť balans medzi železnou rukou a úplnou ľahostajnosťou, a to platí aj v širšom spoločenskom kontexte. Lenže balansuje sa na ostrí noža.
Keď je medzi dvoma entitami vzťah trestajúci-trestanec, tak sa sotva dá hovoriť o rovnocennosti.
Avšak pri disciplíne, ako to už vyplýva z koreňa tohto slova, ide o vzťah učiteľa-žiaka (discipuli - učeň), tak o rovnocennosť ísť môže. Žiaľ, v štátne zriadených inštitúciách sa často stretávame s jedincami, ktoré veria v autority, a tam sa preto bežne stretneme so zložito skonštruovanými hierarchiami, s ktorými bojovať je niekedy ako bojovať s veternými mlynmi alebo so stohlavou hydrou, ktorej vždy narastie ďalšia hlava na mieste tej predošlej. To isté platí pre revolucionárske snahy a tendencie, ktoré sa snažia zmeniť vonkajší svet, "bojujú proti systému". Ako omnoho pragmatickejší sa mi vidí prístup "nehejtuj hru, buď lepší hráč". A hlavne, jediná skutočná revolúcia je v srdci, všetko, čo hovorí k masám, nie je
V čistom vzťahu učiteľ-žiak, tak, ako je chápaný v metafyzickej paradigme, dokonca dochádza k obráteniu rolí - učiteľ sa stáva žiakom študenta, učí sa od svojho učňa. Alebo s ním aspoň jedná ako so seberovným.
S týmto som sa stretol aj na niektorých vysokých umeleckých školách (na mojej škole som si skoro so všetkými tykal), počul som však, že na Slovensku k tomu veľmi nedochádza. Zaujímalo by ma, prečo?
Možno to bude tak, že miera lipnutia na autoritách a spoločenskej hierarchii priamo závisí na miere kultúrnej indoktrinácie, a, samozrejme, toho, aké výhody čerpá onen jedinec zo svojej autority a umiestnenia na tomto rebríčku. Tvrdiť, že je to len tým, by však bolo prílišným zjednodušením. Do hry vstupujú ešte mnohé ďalšie faktory, ako práve výchova konkrétnych jedincov, charakterové vlastnosti, schopnosť sebaovládania, emotivita, atď...
Slovami Alana Wattsa,
"našou kultúrou i rôznymi inými kultúrami - vyspelými civilizáciami - sa vinie celkom mimoriadny postoj k novému členovi ľudskej spoločnosti," hovorí Watts. "Udržujeme si k dieťatu postoj, že je tu v akejsi skúšobnej lehote, a že nie je zatiaľ tak úplne ľudskou bytosťou, že je 'kandidátom na ľudskosť'."
"Máme tu celý systém príprav dieťaťa na život, ktoré sú stále len prípravami a nikdy naozaj neskončia."
Watts pojednáva aj o tom, že v našom prístupe je znateľné neustále orientovanie sa na budúcnosť a na plány do budúcnosti, čo vedie až k existenčnej úzkosti. Takto v našej civilizácii pristupujeme aj k deťom. Nie je dôležité to, čo je teraz, viď príznačná otázka čím chceš byť, keď dospeješ/budeš veľká/dospelá/vyrastieš? Avšak, ako poznamenáva Watts, celá táto hra je nikam nevedúci "hoax", nad ktorého pôvodom sa málokedy naozaj zamyslíme, pretože náš zmyslový aparát je neustále bombardovaný množstvom rozptýlení. Triezvo tiež pristupuje k cirkvi a iným takzvaným duchovným autoritám.
"Keď si zvolíte [duchovnú al. inú] autoritu, ktorá Vám má pomôcť zlepšiť sa, je to ako najať políciu z Vašich daní, a zamestnať ju úlohou dohliadania na to, že Vy budete dodržovať zákon."
Nevzhliadajme preto k autoritám. Sami sme kapacity, kvalifikované pre náš svetský aj duchovný život, pre bytie vo svete. Jediná revolúcia, ktorá niekam vedie, je revolúcia srdca. Načo prášky, dymy, pravda je v Tebe.
Cesta dovnútra vedie von.
A iné pekné klišéčka a citátiky, miliónkrát regurgitované zvnútra von a naspäť prehltnuté, od severnej polgule k južnému sedaciemu svalu dominátorskej kultúry.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Například když říkáš, že ten rozdíl v metodách jednání není potřeba vysvětlovat, ale současně že to mnozí zaměňují, napadlo mě, že je to asi tím, že neznám Alana Wattse.
Takže autoritavním jednáním, čímž myslíš výchovu, je disciplína, autoritářská je trest, ok. Ale mylsíš trest bez výchovy? Jen samé tresty? Nedokážu si to představit, tohle se u vás běžně děje? A při autoritářské výchově (učitel - žák) může jít o rovnocennost? Ty jsi tedy autoritářskou výchovu měl, takže Tebe rodiče netrestali? A byl jsi rodičům rovnocenným partnerem? Teda to u mě bylo všechno jinak... a neřekl bych že to bylo autoritářské, vůbec ne.
A to, co říká Watts, že udržujeme děti v jakési přípravě, to patří do autoritativního nebo autoritářského modelu?
No, je to celé poněkud nejasné, možná je to tím, že z pojednání o jednání vzniklo na závěr jakési poučení pro celou civilizaci...