plížim sa tmavými chodbami. do konzol zadávam vždy len svoje meno. vždy ma každá bariéra pustí ďalej, do ďalšej etapy života, za ďalšími ľuďmi (ktorí obvykle nevedia, čo so sebou, a tak robia čosi, čo robiť nevedia, tváriac sa útrpne. podobne, ako ja, no vraj ma to celé ešte len čaká.) cítim, že je to kolotoč. tento pocit je príznačný najmä stavu psychickej lability a viaže sa naň množstvo úplne obyčajných a bežných "fenoménov", ako je i déjà vu. o tom potom.

takže zajtra, čo je vlastne dnes, keďže sú dve hodiny ráno, sa s husto martýrskym výrazom na tvári vnucujúc sebe samému predstavu, že som pripravený (pričom vôbec nie som; totiž pripravený na žitie, vždy to iba zarezonuje v akomsi melancholizujúcom bloku myšlienok) odoberiem tak, ako každé ráno, do zasmetenej betónovej civilizácie (ktorej súčasťou je vlastne i táto hlinená kója, čiže nejde o život).
ale keď zrána je, sakra, také šero! a trvá celý deň.
a stúpate po cigaretových špakoch a odtrhnutých plagátoch a chriachľoch a tohoto všetkého akoby stále pribúdalo, až kým nenapadá hrubšia vrstva snehu.
potom to zase všetko odhalí odmäk.

ale to je iný príbeh, mám šošovku len na ľavom oku, takže sa mi ťažko píše. bakelitové mozgy, bakelitové oči, bakelitová doba...
mátohy zafačované instantnými egami sa kolembajú, počuť zvuky, pripomínajúce kroky hostage z counter-strike, ako sa podrážky stáda nastupujúceho a vystupujúceho z električky oškierajú o drobné kamienky v asfalte. všetko to pokračuje. cítim, že je to kolotoč. tento pocit je príznačný najmä stavu psychickej lability a viaže sa naň množstvo úplne obyčajných a bežných "fenoménov", ako je i déjà vu. o tom potom.


o tom potom.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
thrwtchr  19. 7. 2014 00:50
ndpč
Napíš svoj komentár