A keďže letia ďalej, tak pokiaľ je vo vzdialenosti, ktorá je primeraná veľkosti dierky umiestnená platňa, matnica alebo akýkoľvek povrch – dopadajú naň a dokopy vytvárajú na ňom aktuálny obraz reality.
Teraz, v osemnástom roku svojho života, o tri roky neskôr, sa vraciam zistiť, kým som. Každý z vyjadrovacích prostriedkov – teda aj umenie – smeruje nepochybne (skrz sebavyjadrenie, či vyjadrenie rôznych faktov a skrz komunikáciu s inými osobami alebo aj so sebou samým) k sebapoznaniu.
Niekedy niektorým ľuďom táto technicky najjednoduchšia metóda pripadá ako expresívna. Môže takou byť. Tak, ako pri fotografii s použitím skla (objektívov), i tu platí, že všetko má svoju mieru, podľa ktorej sa môžeme riadiť podľa okolností. To, že niečo je pekne nasvietené a správne naexponované s perfektnou kompozíciou a z veľmi vhodného uhla, ešte nenasvedčuje o tom, že máme dočinenia s umeleckým dielom. Podobne, ako pohybovo neostrý a z troch strán urezaný ženský akt, akokoľvek expresívny a snový, ešte nemusí byť veľdielom post-piktorializmu.
No nebudem teraz súdiť, čo umením je a čo nie – to je na inokedy, azda na nikdy. Nejestvujú totiž nijaké hranice, ktorých by sme sa mohli držať, a ani to od umenia nemožno žiadať. Trúfam si však obecne tvrdiť, že pojivom všetkých umení môže byť sebapoznávanie.
Čo sa expresívnosti týka, camera obscura – a teda aj fotografia – je, samozrejme, veľmi objektívnym prostriedkom. Priam stvoreným pre vedu, povedal by som. Pokiaľ sa však od reality dištancujeme okrem špecifickej selekcie námetu atypickým, možno až kŕčovito odlišujúcim spracovaním, úmyslom (a tento je veľmi dôležitý, spolu s obhájením svojej tvorby, alebo i bez neho, pretože slová vôbec nie sú potrebné, pokiaľ ich za potrebné nepokladá tvorca, ktorý jediný má slovo v rozhodovaní, čo za právoplatnú tvorbu považovať bude a čo nie), rozhodne nemožno hovoriť o vedeckom prístupe, tobôž nie o remesle.
Remeselnou fotografiou je, pokiaľ sa nemýlim, "profesionálna fotografia", to jest portrétovanie (u niekoho umením), svadby (u niekoho umením), fotografovanie zvierat v prírode (u niekoho je to umením). Pokiaľ to nie je práca z povolania, fotograf nedostáva výplatu, hovoríme o koníčku, pokiaľ nejde ani len o hobby a fotografa nebaví to, čo robí, nedostáva za to peniaze a navyše to robí nesprávne alebo bez zámeru, hovoríme o stupidite alebo solidarite (nesúvisia spolu, ale niekedy sa ani nevylučujú). Ale, ako som už spomenul, mám iba osemnásť rokov a v živote som nemal tzv. zamestnanie, takže zatiaľ ešte neviem, ako to na svete chodí. Zrejme.
V každom z týchto žánrov fotografického námetu existujú gýče, ktoré niekto iný považuje za umenie, a umelecké skvosty, ktorý niekto iný považuje za gýč. Alebo im nerozumie. Oslobodiac sa od termínu gýč (bolo by nadlho popisovať, čo za gýč považujeme a čo nie, milý čitateľ nech si vytvára vlastné estetické cítenie) môžeme jednoducho vyhlásiť, že problematika fotografického remesla a umenia i umenia ako takého, ako i komunikácie ako takej spočíva v mozgu.
Mozog a vedomie, ktoré v ňom v danom čase sídli, je zodpovedné za každý výplod slov, myšlienok a rúk; vedomia a podvedomia.
Mozog je ultimátnym umeleckým dielom.
Ruky, dych, oči pracujú potichu, bezmyšlienkovite, v nich je remeslo.
Prostredníctvom vedomia a skutočného precítenia činnosti môžu, ale nemusia stať sa odrazu prostriedkami na tvorbu alebo interpretáciu umeleckých diel. Na základe umeleckého cítenia a vkusu potom, ktorý sa, verte či neverte, dá vycibriť, vznikajú tábory umelcov, pre ktorých je nutnosťou aktívne či nevedomky konfrontovať svoje diela s ostatnými, nezhodujúcimi sa tábormi, ale i so svetom ľudí bez umeleckého cítenia a nadania. Potom tiež tábory, ktoré si nič z tohto neuvedomujú, obvykle individuáli roztrúsení po svete.
Zatiaľ som sa naučil, že umenie vo fotografii, keďže fotografia je objektívny nástroj, nie je v spracovaní. Áno, tak ako v umení, spracovanie a technická vycibrenosť je niečo, čo musí dosiahnuť (naučiť sa tomu v škole kamennej a škole života, najmä od skúsenejších v danom obore, ale i sám) každý fotografista, ktorý si želá uskutočňovať esteticky hodnotnú prácu.
Umenie vo fotografii, pokiaľ nejde o dokument, ktorý je na vážkach (azda nemusím spomínať, prečo; mnohí iste poznajú projekty slovenských fotografov dokumentu a to, aké sú niekedy mnohoznačné) je zväčša v príbehu. Či už nie je daná časová kontinuita alebo je, často ide o sériu fotografií, alebo je tento príbeh riešený na jedinej fotografii, v jedinom veľkolepom inscenovanom momente – príbeh je najreálnejším spôsobom, ako objektívny, exaktný materiál, skutočný svet odrážajúci svetlo zachytené na skutočnom striebornom papieri (alebo čipe, okej, to je fuk) prekrútiť na moment, scénu, dojem, ktorý bude zasahovať do divákovho vedomia a podvedomia a prebúdzať v ňom jemnocit umelca.
;
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Zakuklený hlad...
PINHOLE.
....................