neviem, prečo (pričom túto otázku si môžem tak ako ostatná ľudská populácia sveta pokladať každodenne a bezostyšne sa hrať na filozofickú sebaanalýzu a zakladať si na tvár masku neistoty riešiac paradox vie - nevie, alebo sa môžem jednoducho na takúto sebou samou kŕmenú myseľ vykašľať a preorientovať sa na "ignorance is a bliss" systém).
neviem, prečo som rozpoltený (medzi civilizáciou a prírodou, medzi čistým oceľovým chladom počítačov a poéziou, medzi prázdnom a naplnenosťou. schválne sa pokúšam vyhnúť slovu "život" a jeho obmenám. medzi abstrakciou bytia a živočíšnym ponímaním reality. medzi ohňom a vodou, samozrejme. medzi svetlom... a tmou. napodiv, tiež medzi minimálnym - čistým - "neriešiť to" prístupom a na slučku vhodným - neustále sa opakujúcim - myšlienkovým, ktorý práve vykazujem, strácajúc sa v ňom i sám kvôli nedokonalej operačnej pamäti môjho mozgu...)
neviem, prečo som rozpoltený a túžim (viacerými spôsobmi - ponajprv spôsob, ktorý sa vo všeobecnosti považuje za primitívny, živočíšny, teda jar a ruja, túžba vidieť, dotýkať sa, predovšetkým splynúť v každodennom sivom živote, teda spôsob sčasti inštinktívny, sčasti už zakorenený v ľudskej mysli, ktorá nie je celkom chladná k okolnostiam, ktorý núti a predurčuje k telesnosti, k zmyslovosti a k intenzívnym zážitkom; tiež spôsob, ktorý, hoci úzko prepojený s predošlým, je predsa len akousi výnimkou - a na rozdiel od prvého sa nedá popísať slovami, pretože v ňom samom slová hľadáme trasúc stromom ľudskosti dúfajúc, že nepadne červivé jablko, nie je púhou fascináciou - objaví sa tam, kde končí úloha žliaz, mimo času, infikuje studenú myseľ, rozbúri mračná aj vtedy, keď je jasný deň - dá sa vyjaviť príkladmi, ako hlboký pôžitok z požívania chutného ovocia, alebo dotyku pier sýtych láskou, či pohľadu na kopcovité krajiny nad pestrofarebným svetom, a rozdiely medzi všetkými vnemami sa spájajú v sivú masu dní, mesiacov a rokov, hoci je táto impresia protirečivá v tom, že sú mimo času, a opäť sa strácam...)
neviem, prečo som rozpoltený a túžim, dúfajúc (v pôžitkársku, bohatú a čistú budúcnosť, hoci tak ako nemá mŕtvola psa na koľajniciach po boku svojich spolupútnikov nevidím, nevidím ani do prítomnosti, minulosť je zahmlená nedokonalosťou; dúfajúc v pekné tváre ožiarené slnečným svetlom odrazeným od okolitej krajiny, v jedinú peknú tvár v svetle odrazenom mesiacom, hoci som tvárami pohŕdal, dnes ma ich štruktúra, ktoré dokopy vytvárajú, fascinuje; dúfajúc vo vysvetlenie našej kostlivosti, mäsitosti, tekutosti, vláknitosti a tiež mysle; dúfajúc v alternatívny život, ktorým sa môžem ako dvojník opájať a kedykoľvek mu povedať áno; v nadčlovečiu podstatu kohokoľvek, v to, že naše pocity a myšlienky nie sú odpad, ktorý bude navždy nedôležitý a nepozbieraný a nedokonaný vďaka - kvôli - smrti; v chlad a teplo jej ruky v mojej, v iskrivú supernovu navždy zažatú v jej očiach).
neviem, prečo som rozpoltený a túžim, dúfajúc. (významovo nikdy nekončiac, táto veta, hoci s bodkou, hoci rútiac sa do absolútna, definuje súčasný chaotický stav mojej mysle, ktorú sa márne pokúšam asociovať s mojím bytím, pretože bytie je v nerozhodnosti - nerozhodnutí, v nedostatku slov - v prázdne, bez mysle)
dejavurastie.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
12pusinka16
21. 10.októbra 2011 18:32
pekné myšlienkové pochody
2
pekná slovotvorba chvíľu chlapca, chvíľu starca, ktorý ani nevie, že vie, ako sa vysporiadať s dualitou vyrieknuteľných slov
3
povazujem to za doposial najlepsie myslienkove vlakno, ktore som kedy citala,so far.
...
...
Napíš svoj komentár