neodlúčenie;
toto slovo jestvuje, aspoň pre mňa; neoznačuje žiadny konkrétny stav, skôr abstraktnú vzdialenú utópiu – pravda (teda subjektívny pohľad, ktorý za pravdu pokladám) je taká, že nielen z kníh a mojich pocitov, ale aj zo stoviek rokov skúseností ľudí po celom svete vyplýva: samota je večnou súčasťou človeka. človek z jedného hľadiska je úplne sám a z iného (pokiaľ pripustíme dualitu) nie je sám nikdy.
fetuješ?
z pohľadu prvého sa zdá, že osobnosť človeka je udupávaná konvenciami a tak ako si klíčiaca fazuľka vždy nájde cestu k svetlu, aj ľudský spirit sa snaží (a zrejme dokáže) nezávisle od obmedzení rásť a transformovať sa k lepšiemu. tieto zmeny prebiehajú "vo vnútri" a plne za ne zodpovedáme svojimi činmi, kráčajúc nevedno kam alebo klesajúc v mnou takto nazvanej "malej smrti", teda stave zapríčinenom obvykle reťazou nesprávnych rozhodnutí. v mozgu nie sú checkpointy – ideme dookola, znovu od začiatku, pokým niekde znovu "nepochybíme" alebo neumrie telo naozaj.
tým, že prebiehajú vo vnútri, iba naznačujeme skutočnú samotu, ktorou oplýva každý človek v momente narodenia, po celý život i v momente smrti, túto samotu spätne predisponuje (mám problém nájsť správny výraz) práve fakt, že zo sveta odchádzame sami, nemôžeme si nikoho a nič so sebou zobrať. inak povedané – každý chcípne. a akékoľvek väzby mali, nedajú sa udržať, nedá sa to vrátiť ani pauznúť. samota záveru je samotou celku, spätne platnou, pokiaľ si ju uvedomujeme.
z druhého pohľadu sa svet javí ako miesto preplnené životom a množstvom osôb s minimálne duálnym (teda často i viacnásobným) vnímaním sveta okolo seba a tiež seba samého.
nie je to teda ja a všetko – všetci ostatní, ale ja, ja a všetci ostatní, prípadne ja, ja, ja a všetci ostatní, etc. (z hľadiska viacerých "ja" sa tiež svet javí ako dualitný)
množstvo a charakter vnútorných "bytostí" (ktoré sú však iba pomyselnými obrazmi) sa líši u každého a tiež sa mení s časom.
celý život sme s niekým – vo vedľajšej miestnosti sú ľudia, v našej miestnosti sú ľudia, sme v dave sediacich alebo kamsi sa náhliacich ľudí, v meste, v dedine, na pobreží, v lese. zdomácnené zvieratá by mohli tiež poslúžiť ako príklad, ale o tom asi inokedy.
aj keď vyhľadáme (alebo ani nie) samotu (v prírode, v spomínanom lese) stále sme so sebou a pokiaľ veľmi vnímame konflikt "ja – okolie" resp. "ja – ostatní" (čo značí mocne vyvinuté a zakorenené ego), bude vznikať v hlave šarapata, najmä s časom sa ukážu (v sýtej, spoločensky angažovanej mysli iba latentné) príznaky zdvojenia;
v základe sa prejavujúce ako "rozprávanie sa so sebou", ktoré v tomto prípade nie je anomáliou – je prirodzenou reakciou mysle na neprítomnosť spoločníkov vytvoriť si dvojníka, obraz, a tiež asignovať tento obraz nechápajúcemu okoliu – napr. oblakom, ohňu, kameňom, zvieraťu.
jednoducho – i keď sme očividne sami, stále máme seba v roli prvej i druhej osoby, a táto charakteristika nemusí mať chorobný význam.
u každého sa dualita prejavuje inak, základ ostáva: vlastnosť mysli "násobenie seba samej" pri (iluzórnom) nedostatku ľudskej spoluprítomnosti.
slovo na záver ;
(po napísaní "slova na záver" som zistil, že i to je skutočným gulášom slov, môže byť ťažko pochopiteľným; odporúčam azda preskočiť na koniec, k skutočnému slovu na záver )
neodlúčenie pre mňa znamená: spolupatričnosť s iným živým jedincom, prítomnosť ideálu, utópie;
istým spôsobom takto definuje samé seba, pretože je utópiou, ktorú by som rád zachoval;
príklady – zdôrazňujem IBA PRÍKLADY - neodlúčenia a (následného) odlúčenia v mojom živote (irelevantné - pretože v minulosti, ale beztak):
otec, s ktorým životná úroveň stúpa na meditatívno-naturalistickú úroveň, avšak spolužitie je paradoxne chaotické a stiesňujúce kvôli charakteru jeho mozgu; neodlúčenie sa prejavovalo v jedinečnom pute, ktoré čiastočne vnímam doteraz a dívam sa na naše spoločné zážitky v minulosti s nostalgiou a bez toho, aby som kohokoľvek vinil za tie zlé alebo za odlúčenie;
už nežijúca stará mama, s ktorou som chodil do lesa, žil s ňou, predstavovala pre mňa faktor strachu, ale aj múdrosti a bohatých skúseností a preto teda i rešpektu;
už nežijúci starý otec, ktorý chcel, aby som konečne namiesto mravca Z pozeral viac dokumentov o mravcoch , na druhú stranu určite videl u mňa nesmierny záujem o svet, najmä priam encyklopedické poznatky o vesmíre a jeho telesách, videl som v ňom pevný bod v živote, priestore aj čase, a stále vidím, keďže bol skôr pozorovateľ a zberateľ informácií, než aktívny tvorca, nahral množstvo videonahrávok a napísal množstvo poznámok;
okrem nich mi chýbajú aj... počkať, porátam ich... tri jednotlivé dievčatá, do ktorých som bol v minulosti zamilovaný a v súčasnosti sme v odlúčení – neodlúčenie môže predstavovať v niektorých situáciách púhy dotyk, ležovisko dvoch tiel, jedna prikrývka, zdieľaný pocit;
títo ľudia, v súvislosti s ktorými pociťujem odlúčenie, sú len príkladmi, každý z nich ma niekedy určitým spôsobom sklamal a taktiež trebárs ja ich a prispeli tak k zanikaniu môjho idealizmu;
neodlúčenie tu a teraz a príklady:
"vidím" nasledovné:
iba samého seba, ako vnímanie vlastného vedomia, periférne uvedomovanie si nosa, či groteskne odo mňa vybiehajúce končatiny v perspektíve, dualita vedomia, píšem "o sebe" a teda o niekom druhom, pretože logická reakcia na samého seba je možná iba v časovom kontinuu, a keďže každou sekundou sa z človeka zľahka stane človek iný, i keď zdanlivo rovnaký; iné je celkové zoskupenie častíc jeho tela, štruktúra mozgu, aj psychický balans – tieto zmeny SÚ nepatrné, ale musia sa diať, keďže od určitého času (zmeny povedzme v rozpätí troch týždňov) sú očividné. keď niečo mikroskopické rastie, až po určitom čase to nadobudne také rozmery, aby to bolo pozorovateľné voľným okom...
naznačujeme takto neodlúčenie; mňa.
dolieha ku mne prostredníctvom uší rezonancia vzduchu (teda zvuk)
hlas starej mamy (inej než vyššie spomenutej), škrabot jej rúk po akomsi kuse porcelánu či skla, neviem to odlíšiť sluchom; tlmený šum televízie, ktorú počúva, pozerá; niekedy akoby bola bližšie, niekedy ďalej, predstavuje v mojom živote istotu, realitou prevaľkáva cesto; prepozeráva TV; melie a prepiera dedinské informácie; presádza rastliny - v jedinom dlhom cykle charakteristických úkonov, je pokračovaním dedovho pevného bodu, takpovediac jeho druhou polovicou;
hlavou mi tiež prúdi veľa myšlienok, ktoré by mohli pochádzať aj z hlavy môjho otca, preto je v jeho prípade neodlúčenie stále aktuálnym putom, aj v čase fyzickej neprítomnosti (našťastie? nanešťastie?)
a myšlienok pridružených k neodlúčeniu v kontakte s matkou, keďže puto matka-syn je vždy veľmi silné a obzvlášť táto osoba ma pozná azda najlepšie; ešte lepšie možno ja ju;
a prihovára sa mi množstvo ďalších "hlasov". taká hĺbka, také putá, o ktorých ani netuším, že som ich kedy nadviazal...
skutočné slovo na záver;
váž si, keď si s niekým, váž slovo a prenechaj žabomyšie vojny hlupákom... (pokiaľ ťa náhodou nebavia dlhé nezmyselné výmeny názorov ) to je medicína, ktorej sa snažím priučiť;
žiť v odlúčení a neodlúčení, spokojne;
do not be an ass!
;
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
piotra
23. 7.júla 2011 15:58
si kráľ slova.
2
Napíš svoj komentár