dnes som sa dlho nevedel zastaviť. sneh ma potešil.
fujak a ihličky drásajúce povrch tiež.
mám červenú kožu - od nie tu spomínaných kovových tyčí... najmä na prstoch. bol som hore, v málo vychodenej bielobe.
po rozložení statívu som čosi zachytil skrz hlavné receptory. vinohradmi sa plížilo biele svetlo.
sprvu som mu nevenoval pozornosť a robil som si svoju vec (nedostatočne, alebo možno práve preto dostatočne, fajka totiž nebola - this is not a pipe, ba až there is no pipe). mimochodom, ten obraz je z nejakého dôvodu (lousy photographers) na internete v rôznych farebných variáciách.
veľmi sa mi páči, ako sa od bieloby odrážajú svetlá mesta na oblohu a zas na tú bielobu. tiež mi už chýbala tá charakteristická čerstvo napadaná vôňa všetkých farieb sveta.
svetlo - vlastne svetielko - sa priblížilo. nešlo o paranormálny jav, hoci mi prišlo zvláštne, že bežkyňa má vo všadeprítomnej svetelnej pastve pre oči potrebu nosiť čelnú lampu.
ale blikot jej akoby vznášajúcej sa hlavy, ožarujúcej lúčom sneh, bol tiež súčasťou pastvy.
potom som ešte narazil na zvukovú stenu, ktorej pôvodcom bol vodopád.
a šiel som sa zašiť, spomínajúc na všetky príjemné šoky dňa, či dna, na ktorom sa momentálne nachádzam. v zime treba hibernovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
titusik
17. 1.januára 2012 22:44
chýbajú mi takéto šoky, dno mám, len tie šoky. A hibernácia!
Napíš svoj komentár