Skusmo hodil otáznikom.
„Fotografie amateur, profession?“
Exot sa zubil.
„I don't copy.“
„Fy tforit s dunkelkammer, mat i magnifier?“
„Áno, samozrejme. Teší ma, že vás konečne spoznávam, ujo Ban.”
“Ty fedet moj hanliva presyfka online! To jako?”
„Čáry-máry. Tri gé. K veci, mám dojem, že ste chceli o čomsi diskutovať.“
„Ja, richtig. O fotografie. Ja rad by posnat motife a tak. I pisat ak nefadi.“
„Motív? No, mám rád škatule. Pekné škatule. Vždy čerstvé, takže robím nové a nové, ale aj zábery a tak. Tiež ma motivuje prvé sprznenie týchto škatúľ, čiže prvá fotografia. To je veľký zážitok, ale i prežitok, pretože je jasné, že nič nemá zmysel a nie je z toho úžitok. Ani ja nemám nijakú funkciu. Ústredný motív je pre mňa detstvo...“
„Stop stop. Teras ty byt uplne mind - fick. Ja potrebofat védet, co sa f detstvo, eh, odohrat.“
„Nuž celú minulosť každej bytosti môžeme považovať za jej detstvo. Tak hovorím i ja. Moja minulosť je mojím detstvom. Stále rásť.“
„Stale rast, uhm, uhm, geil. Internetofi imbeciles milofat take metafyzik jibber-jabber. A aku box rad pousivat a co dofod pre ferejnosti odklep?“
„Rád mám túto prvú, túto. S ňou sa obvykle spája aj predstava Psa, je to bytosť, ktorú vodím po miestach „minulosti“, aby mi zachytila moje „detstvo“. Verejnosť nevie, že som úžasný nepoužiteľný génius – samozrejme, že keď rozprávam do krabice od brúsky alebo do škatule od topánok, musím byť šialený. Ale to všetko je zásterkou, aby sa do mňa nevŕtalo. S prvou konštruktívnou kritikou cesta nezávislého „umelca“ končí.“
Exot neváhal silnou gestikuláciou – rožkami na prstoch – zvýrazniť údernosť svojich úvodzoviek.
„Oká, otaska ot jedna konfenčna trapka na moj forum: čo fy opfykle fotografieren?“
„Minulosť v šate súčasnom a budúcnosť v šate minulosti. Makrokozmy námestí i malé zátišia. Fragmenty tiel. Svet je jedna veľká mozaika. A v tom všetkom si pripadám ako zemenaut. Teda skúmam to, čo okolo seba i v sebe vidím a hľadám niečo, čo v mojom vnútri vyvolá odozvu.“
„A fytfory potom pyt art?“
„Neviem.“
„Jagto?“
„Neposudzujem nič v duálnom „umenie – mimo umenia.““
„Mnochi umelci si tforbou kompensofat. Ty pyt taky pšipad?“
„Nie.“
„Jagto?“
„Už som to dlho nerobil, ale keby som nerobil toto, i tak by som nerobil ani to.“
„Jagto?“
„To je tak, že abstrahujem skutočnosť. Keďže to je rozptýlenosť, tamto sa v pomere k tomu nedá pokladať za kompenzáciu. Všetko súvisí. Nerobím a nerobil by som to jednoducho preto, že to nerobím a nerobil by som to. Odôvodňovanie odôvodnením je zaujímavá hra so slovami. Je to tiež tak, že teraz mám škatule papierové a nie iné.“
„Jagto?“
„Bavia ma papierové a nie iné. No, dobre, možno i drevené a kovové. Ale papierové mi pripadajú ako úsporná alternatíva, ako recyklácia materiálu. Pokiaľ použijem niečo, čo by sa ináč vyhodilo.“
„Jagto?“
„Vlastne neviem... Aha! Šikovné! Vy vlastne máte na mysli, prečo ma iné nebavia. Tak teda – sú ženské. Sú rafinované. Sú buď lovkyne, alebo čakateľky. A ja nerád sedím v čakárni, kým ma zavolajú a naopak, snaženie sa, snaživosť pokladám za zbytočnú, prezbytočnú. Tiež nemám rád rafinovaný cukor, radšej trstinový. Ak mi rozumiete. To, čo je mimo a možno niekedy až nemilé spoločnosti.“ odvetil ešte stále zúčastnene (a ešte stále) exot, ktorý zjavne videl v Banových opakovaných otázkach znak singularity zanedlho hltiacej námestie.
„Jagto?“ pýtal sa ďalej Ban, ktorý videl to isté v jeho odpovediach a navyše sa mu už začínalo zdať, že tento exot pyt pšipat pro lekarš, nie preňho.
„Spoločnosť je seba samú požierajúca. Nemám záujem sa podieľať.“
„Blonde oder kaka?“
„Prosím? Robíte si zo mňa koňota?“
„Oder blutblumen.“
„Všetky sa maľujú, pachtlia a špachtlia. Kedysi som veril v dievča so zelenými vlasmi. Dnes ani nemožno zistiť, či je daná bosorka, alebo ozaj blutblumen. Všade je falš lákajúca potenciálnych „zákazníkov“.“ Opäť zahnuté rožky.
„Myslet na jak sposob ty lubit pes.“
„Fuj! Takú ti pri!“
„Nein, jagto?“
„Takto.“
„To bolet! To bolet! Making jokes! Stop! Ty mat psa fed!“
„To si myslíte vy. Je to iba krabica.“
Na lepkavom tmavosivom povrchu vozovky zasyčali prvé dažďové kvapky. Pravda, prvé okrem nášho potu, pretože i my ľudia sme dážď, sme rieka, sme oceán, sme obloha. Tak premýšľal nádejný miništrant, ktorý práve vyšiel z kostola, utierajúc si zmáčané čelo.
„Nein. Fíce cosi musi toto pyt, imagination, representation. Fyskum.“
„Je to iba krabica.“
„Jagto?“
„Veď vidíte. Teraz si idem domov založiť nový fotopapier. Jeden nový záber mi škvŕka v hlave...“
„Was?“
„Rozhodne nie. Ale i to dakedy.“
„A flastne neotfiest busom? Pre co?“
„Nemám chechtáky i na transport psa.“
„Fet teras pofetat to je len krapica!“
„Ach, vážne?“
„O, ja.“
„Akosi sa vyvŕbilo, že nechcem, aby sa toto dostalo na sieť.“
„Jagto?“
No a nad kostolnou vežou sa skutočne začala tvoriť akustická singularita, hlavne vo výškach, ale pribúdalo i basov.
„Akosi by ma to vtiahlo do abominačného víru spoločnosti.“
„Jagto?“
„Viac by si ma všímali ONI!“
Samozrejme, kapitálky si razili cestu vzduchom a odrážali sa od domov ako v písmenkovej polievke a tak ďalej.
„A fetiet? Ty klasik normal pšipat. Ty nesaujimat. Normal exot, na folk nesaposopit mocenko. Interview nekonat us. Paranoid exoten pyt dost na sfet.“
„Super. Tomu rozumiete, nie? Super?“
„Ja, ja. Čáo.“
Ban si pretiahol cez hlavu golier baloňáku a mašíroval si to skrz námestie do blízkej kaviarne, kde plánoval vytiahnuť komunikačnú aparatúru a napísať mikroblog. Chlapec zahol v prudkom lejaku do uličky a zmenšoval sa, až kým z neho nebola tenká kostnatá silueta, obtiahnutá drsnou vrecovinou a s veľkým tichým psom pod pazuchou.
Sýte nebesá sa roztvorili a vypadla z nich kosatka. Koho pripučila, nevedno, ale dodnes sa o tom v našej obci rozprávajú príbehy a oznamuje občanom.
po á, zavalila Bana
po bé, zavalila domorodého blázna
po cé, zavalila miništranta
po dé, napichla sa na kostolnú vežu
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
cicinqa
21. 8.augusta 2011 18:22
bravó....aj keď len tuším, čo si tým chcel povedať a asi to to nebude, páči sa mi to! a myslím si, že tá veľryba padla do krabice a pes ju zožral
Napíš svoj komentár