V presklenej zastávke, ktorá vskutku ako skleník pôsobila, sa máčalo v horúčavou vypudenom slanom náleve zopár stavovcov, lapajúc po dychu a včerajšom dni. Potil sa aj imaginárny pes o niekoľko ulíc ďalej, ale to len preto, lebo jeho majiteľ netušil, že psy teplo neregulujú skrz kožu.
V strede námestia, tak ako to už obvykle býva, sa do chrbta belasej nebeskej sutany zabodávala karmínovým plechom obitá kostolná veža. Bola taká horúčava, že i obloha sa rozpálila a zdalo sa, akoby veža ľahučko vibrovala. To sa vlnil vzduch.
Tí verbálne disponujúci, ktorí sa v tom čase ponevierali v tieni zastávky, o tom rozprávali. Tí menej zdatní sa obmedzili na konštatovanie obsahu svojich nákupov, kto kde včera oberal čerešne a aký je hic. Pomaly a ovievajúc sa novým časom. Bez ohľadu na to, či horúčkovito mleli (prevažne) mäsitými perami slová alebo horúčkovito mlčali, všetkým v hlave tkvela slncom neuškvariteľná otázka: kde je náš autobus?
Teda problém, na ktorý sa zavše pýta každý, kto postáva na zastávke z nejakého dôvodu. Ibaže pri našom skleníku určenom na hromadný teror, úpal a prečistenie organizmov vypotením sa sa obšmietal i niekto, kto nečakal na transport – prekvapivo čakal, nie, striehol na niekoho, kto by sa ním chcel odviezť.
Tento muž prevažne banoval. Banoval hlavne kvôli nevyužitým príležitostiam uloviť exotov v minulosti, ale banoval tiež spamerov a konvenčne zmýšľajúcich na svojom internetovom fóre o alternatívnej kultúre. Zo slušnosti ho teda nazvime Ban.
V tej chvíli sa pri západnom konci námestia vynorila spoza rohu kostra. Pod pazuchou niesla čiernu škatuľu. Nikto jej nevenoval pozornosť.
„Venujte mi pozornosť. Oznamujeme občanom, že na miestnom trhovisku sa predáva celer, paradajky, kapusta, karfiol, zosnulá Ildikó S...-“ Megafóny zachrapčali a stíchli, svet sa kazil a hlásateľka mala v mozgu skrat. Prehriala sa. Cez deň slnkom, v noci mikrovlnami.
Organizmus zastávky však mal novú tému na pretrávenie.
Tentoraz rozhlas mrzuto zapišťal a začal kvíliť pohrebný pochod. Digitálny kostolný zvon odbíjal desať hodín, hlavy jedenástich občanov a jedného exota na pľaci sa vykrútili k displejom mobilných telefónov a digitálnych hodiniek, i keď mali nad sebou kostolnú vežu s jedenapolmetrovým ciferníkom. Na námestie vplával zvlneným vzduchom autobus, vlastne transportačná mreža s kolesami a so špeciálnym uzavretým skleníkom.
Ban ukradomky sledoval kostru, z ktorej sa medzičasom vykľul vysoký chudý adolescent s čiernou pozdĺžnou krabicou s obrázkom excentrickej brúsky pod pazuchou.
Mal nakrátko zastrihnuté vlasy neurčitej farby, plandavé nohavice, košeľu a ústa. Mrmlal. Expert na odčítanie z pier by bol odhadol, že sa rozpráva so svojím psom. Ban odhadol. Ale chlapec nemal žiadneho psa – bol originál, bol exotom, niesol si škatuľu. Dorazil pred kostol skôr, než autobus, ktorý ešte vykladal pružné študentky, navoňaných rómov a vráskavých dedkov pri Žltom dome.
„Poď, poď, pso. Poď, poď. Hm, hm. Tu sa pozrieme.“
Pozornosť letargickej zastávky sa na okamih stočila od príchodivšej presklenej koncentračnej komory na kolesách k chlapcovi so psom. Následne tam zarazene ostala.
Postavil sa čelom k zastávke, stojac na chodníku cez cestu jej náprotivnom. Jeho ruky operovali s krabicou s ľahkosťou, akoby vážila len toľko, čo kačacie pierko, no zato akoby s úctou ako k posvätnej relikvii. V tej chvíli už sledovali kolektívne zraky iba túto situáciu, chlapca, ktorý položil na zem objekt, a objekt, ktorý vzbudzoval údiv, z danej perspektívy čistý čierny obdĺžnik s chrómovým štvorcom uprostred, ktorý mal vo vnútri ďalší čierny obdĺžnik a tak ďalej. Kolektívne vedomie nerozumelo, a tak prechádzalo od údivu k paranoji.
„Čo to robí... ten chalan?“ pýtali sa popraskané sivé ústa.
„Je to bomba, hmm?“ pýtali sa lesklé ústa zo žartu, no ruky a nohy ich majiteľky boli v defenzívnej polohe, prekrížené a prekrížené.
Lepkavé ústa prisvedčili, vyrinul sa zápach nahnitého zuba a modrofúzaté hrdlo konštatovalo: „Samí jebkovia toť dneska. Nedivilbysomsa.“
„To je bomba,“ zašepkala obstarožná sochárka svojej dcére, v snahe napodobniť pubertálny slang, „čo myslíš, je drbavý?“
Banov „bomba“ exot sa teraz zohýbal ku kobercovou páskou poobliepanej krabici. Tenké prsty zatancovali po štvorci, matne žiariacom na slnku, aby odkryl...
Nič.
Nestalo sa nič.
Napäté cicavce sústredene sledovali, ako odviazanému psovi káže dôkladne oňuchať svetlo. Pohľad mal uprený nad ich hlavy, na pochmúrnu budovu knižnice.
Pso-krabica ležala a vetrila.
Psy-trance demoloval budovy v pubertálnej predstavivosti.
„Pás-portenvísaplís,“ požiadal Bana colník, keď pred šiestimi mesiacmi priletel na Slovensko hľadať v malej rozvojovej krajine talenty.
Tvrdili mu totiž, že v tzv. východnom bloku Európy väčšina ľudí nemá prístup na internet – a medzi týmito ľuďmi je množstvo fajn exotov, paranormálnych, nadreálnych, pohostinných a dokonca pojedajúcich plody zo stromov, prípadne vlastniacich imaginárny dobytok. Mnohí z nich si vraj až myslia, že sú niečím dobytkom. A ich talent, exotično a sila ich sedliackeho rozumu sa nikdy nedostane k slovu na globálnej úrovni.
A Ban tieto prípady zbieral ako decká pokémonov.
„Ha, ha. Pozerat na ta chlapes. Fy nemyslet normal, eh? Chlapes kolekt sfetlo. Byt artist, no tfarit exot, fotografieren. Kunstgruppe. Tmafa kammer. Klasik typ,“ snažil sa o osvietenie nervóznych občanov.
Potom mávol rukou a odvrátil sa od nich.
I tak sa popred chlapcovu krabicu doterigala krabica veľká – autobus – a obitú zastávku okupujúci tvorovia sa začali šplhať po schodíkoch dnu, stále šomrajúc čosi o mentálne zaostalých šialencoch poberajúcich ich dane.
Ako pribúdalo ľudí do autobusu, obloha potemnela. Od jeho príjazdu prešlo pol minúty. Ban sa sústredil. Exot kyvkal hlavou a počítal. Nad námestie sa učupil tieň búrkového frontu. Bolo ešte neznesiteľnejšie dusno. Niektorým cestujúcim, ktorí podozrievavo sledovali scénu z bezpečia vozidla, sa v elektrizovanom ovzduší zazdalo, že vidia, ako mládenec nasadzuje územčistému čiernemu Psovi obojok. Pso sa postavil. Ban vykročil, usmievajúc sa.
V skutočnosti tam stále ležala na zemi iba krabica, ktorú teraz bledé pavúkovité ruky zodvihli. Na jej odvrátenej strane sa lesklo vyobrazenie brúsky.
(pokračovanie - o tri krabie tyčinky a jedno pivo neskôr.)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár