Táto orientácia na „zachovanie“ DNA druhu vedie ľudí k prijatiu návrhu, že chytanie a držanie divých zvierat v klietkach – aj zvierat, ktoré by bežne prešli mnoho kilometrov denne – je nejakým spôsobom pre tieto zvieratá „prospešné“.
Zatiaľčo jednotlivé zvieratá zajaté v ZOO môžu prešľapovať vo výbehu a môžu sa u nich vyvinúť vzorce správania príznačné pre ťažkú duševnú chorobu, ich zajatie môže napomôcť v zaistení predĺženej životnosti ich DNA.
Ľudia si potom môžu užívať ich existenciu, bez nutných starostí ohľadom kvality alebo dĺžky života jednotlivcov v zajatí. Orientácia na DNA je teda najvhodnejšia na vykorisťovanie druhu, skôr, než na cenenie a chránenie práv a záujmov jednotlivých členov toho druhu.
Selektívne šľachtenie oviec vo vlnárskom priemysle je ďalším príkladom domestikácie, vedúcej k rozporu medzi tým, čo je najlepšie pre zviera, a čo je najlepšie pre jej gény. Ovce, tak, ako sliepky-nosnice, sú privádzané do existencie, aby boli farmované pre zdroje, ktoré dokážu vyprodukovať (napr. vlna). Domestikované ovce, na rozdiel od ich predkov, nestriasajú srsť prirodzenou cestou. A v konečnom dôsledku, rovnako, ako nosnice, ovce využívané na produkciu vlny budú zabité a ich telá využité na výrobu mäsového produktu.
Ľudská voľba teda venovala výhodu prežitia takej DNA, ktorá kóduje pre ovce, ktoré nemôžu striasť svoju vlastnú srsť a ktorá má záhyby kože navyše, čoho účelom je zaručiť vyšší výnos vlny. Tieto vlastnosti zapríčiňujú u oviec vznik myiázy, kde muchy nakladú vajíčka medzi tie záhyby kože a srsti navyše. Aby sa vyhli myiáze, výrobcovia vlny musia obrezávať živé časti týchto záhybov zo spodnej časti jej tela, bežne bez anestézie a bez akejkoľvek po-operatívnej starostlivosti. A proces strihania oviec samotný spôsobuje zranenia a traumu ovciam, napriek falošnej predstave ľudí o strihaní oviec ako procese porovnateľnom s kaderníckou procedúrou u ľudí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár