Je jej mnoho. Podlieha svet.
Perspektíva.
Je jej mnoho. Podlieha svet.
A koľko očných buliev, koľko mozaikovitých hláv múch, včiel a ôs už trhane prekĺzlo po stále novom a novom, nikdy sa neopakujúcom!
Svete.
Čudujsasvete. Daj sa mi, svet!
A svet sa dal. Mohol sa dať. Trvá predsa tak krátko, vždy iba ten jeden okamih!
tieto krátke, nakrátko bolestivé zážitky ilustrujú, prečo môže byť ten okamih, ten bod vzájomného vyostrenia medzi tebou a svetom prínosný.
keď som bol veľmi, veľmi čerstvý malý človek (azda aj o polovicu ľahší, než som teraz),
často som navštevoval aj les, aj lúku.
raz som si na jednej čistine sadol do hniezda divých včiel. ono to vlastne ani nebolo tak sadnutie si doň, ale skôr sadnutie si naň. ale dokážem si predstaviť, že kvôli už spomenutej čerstvosti to nebolo veľmi jemné dosadnutie a zablokoval som im teda, dosť odrazu, dosť znenazdajky, hlavný východ.
ich reakcia (viacero vyhrotených situácií na zadku a azda aj rukách malého človeka) bola však prirodzená. vtedy som nad tým takto nerozmýšľal. nerozmýšľal som nad tým vôbec.
rodičia ma vtedy pochovali cibuľou a tiež mi bola priložená na miesta stretu. včielky už nikto ničím a nijako pochovať nemohol, i keď u týchto divných čiernych zemných si nie som istý, či tiež umierajú, keď bodnú.
inokedy, keď som sa s bielovlasým menším človekom samičieho pohlavia z inej vetvy nášho kmeňa
(inak, v tom čase som mal temer také bledé kadere, ako ona) a hnedovlasým väčším človekom samičieho pohlavia
(tričko s fotografiou, na ktorej je odtlačok jej niekdajšej prítomnosti, mám práve v tomto momente na sebe)
potuloval lesmi tam, ako je LATKÁRSKE (smerom na látky).
a naďabili sme na rozrušené včely, videl som akési franforce, tak som si domyslel, že im azda ktosi predtým kopol do bydla.
nuž, obstáli sme slušne - dostali sme bodancov podľa veku. staršia tri, prostredný dva, mladšia jeden.
a tiež, keď som raz s rodičmi prechádzal rúbaniskom, sa odkiaľsi vzali osičky a hybaj na syna, čiže na mňa, samozrejme.
keďže som bol jediný, kto prejavil strach z toho, čo bude.
no a tak aj bolo. niečo. celkom tri strety na rôznych miestach od hlavy až po päty.
párkrát ma pohryzol stroj zvaný pes, raz stroj zvaný potkan. vždy iný.
vždy som si za to mohol sám. a keď nie, tak to bol nejaký čudný, ľuďmi zblbnutý pes alebo potkan alebo mačka alebo človek.
aj bosky po skle sa dá chodiť. dnes som to robil. desiatku metrov. a ďalšie nespočetné desiatky metrov som prekráčal poľom sýtym čmeliakmi a travinami.
ono
s vecami je to také isté, ako s ľuďmi. a zároveň vôbec nie. a zároveň vôbec. a zároveň. a.
keď na to ideš prudko, porežeš sa.
keď jednoducho kráčaš, kráčaš jednoducho, našľapuješ tak, že si súčasťou toho všetkého pod tebou, tvoja koža to obopína tak, ako keď slimák preklenie ostrie noža bez akejkoľvek ujmy na zdravom kĺzaní (svišťaní), tak ti nič z toho, čo bolo tebou inokedy vopred zvolené za nepriateľa, neublíži.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
.ono
s vecami je to také isté, ako s ľuďmi. a zároveň vôbec nie. a zároveň vôbec.