Spanie v hoteli s piatimi miliardami hviezd*

Hneď v úvode knihy  "Domy, ktoré zabíjajú" od Rogera Lafforesta sa môžeme dočítať, že spánok "pod šírákom", alebo proste nocovanie pod holým nebom je veľmi nebezpečné. 
V podaní tohoto pána to vyznieva tak, akoby bol človek tým najneodolnejším tvorom na Zemi, a akoby jedna noc strávená vonku znamenala (hoc skryté) riziko záhadnej náhlej smrti. A nehovorí tu o reálnom, ale veľmi malom riziku násilnej smrti alebo ublíženia.   Hovorí o nepodloženej hypotéze, že škodlivé kozmické žiarenie dokáže penetrovať všetky vrstvy atmosféry Zeme, ale zastaví ho obyčajný kus celtoviny alebo novín.

"Spať pod holým nebom je pôvabný poetický výraz, ale realita, čo sa za ním skrýva, je nepriateľská. Spať v noci vonku môže byť naozaj nebezpečné; pri najmenšej opatrnosti musí byť medzi spáčom a holým nebom nad jeho hlavou aspoň jedna ochranná vrstva."

Ehm, hádam, že by som mal byť už dávno mŕtvy, keďže uplynulé mesiace som pomerne často (hoci nie častejšie, než v dome, ktorý by zas Lafforestovi vadil, pretože je zamorený geopatogénnymi zónami a farbami, ktoré podľa neho priam toxicky pôsobia na psychiku už len od pohľadu) trávil noci takto vonku.

Môj obľúbený spôsob presunu je proste chôdza (k tejto téme sa ešte vrátim) len tak naverímboha slovenskou krajinou.
Alebo akoukoľvek inou, pravdaže.
Veď všade je krásne, a všade je čo skúmať a objavovať - len treba pustiť k vode hodnotiace kritériá, ktoré nám obvykle ohraničujú myseľ. 
Ďalší spôsob je stopovanie.
A keď sa zvečerí, tak si proste nájsť pelech - nemusí byť krytý, za predpokladu, že neprší - a tam sa vyspať.

Toto leto som okrem potuliek osamote putoval a spal aj vo veľmi zaujímavých konfiguráciách.
Spomeniem napríklad užívanie si pre mňa značne bizarných, viac či menej mainstreamových a komerčných  festivalov, ako je napríklad Keltská noc a Léto lásky. A to pracovne, pripravujúc lahodnú surovú stravu. V takýchto prípadoch sme spali s kolegyňami/ami vždy pod holým nebom, oni to tak praktizujú vždy a ja som tiež zvyknutý, takže no problemo.

Prima spanie pod širákom, resp. pod stromami bolo napríklad s tunajšou grietushou (odporúčam prečítať jej blogy na túto tému, a aj ostatné), keď nás prikvačila noc na jednej benzínke kúsok za Segedínom počas nedávneho stopovacieho výletu do Belehradu (vďaka, že si ma pozvala btw: rád by som aj toto spísal v blogu, ale som dosť lenivý).

Pre mňa spanie "kdekoľvek" nie je prejavom "snobizmu" kohosi, kto sa stavia do pózy "prírodného človeka", ako o tom píše Lafforest.
Nie, tak ako väčšinu viac či menej nezmyselných činností, na ktoré sa podujímam, ho pokladám za školu života, na akýsi survivalový tréning, na cibrenie si schopností adaptácie.
Uvedomujem si zároveň, že som v tomto zmysle veľmi privilegovaným jedincom.
Mnohí stále nemajú na výber a musia spať vonku. Nie je to len póza alebo tréning, je to ich životná nutnosť.
Preto sa snažím byť solidárny s ľuďmi bez domova, bez ohľadu na to, ako sa do tohoto stavu dostali. Minulý rok som sa zúčastnil udalosti Noc vonku. 

Dlhodobo sledujem aj aktivity združenia Vagus, napríklad. Ak by niekoho ich činnosť zaujímala a chceli by ste s nimi pokecať osobne, mimochodom, dnes a zajtra budú mať údajne infostánok na Vegánskych hodoch.

A k týmto ľudskoprávnym záležitostiam mi napadá ešte jedna veľmi zaujímavá myšlienka, ktorú mi pripomenul náš hostiteľ v Belehrade: Basic Income. 

Osobne budem asi vždy preferovať spanie v päťmiliardovohviezdičkovom hoteli pred spaním v päťhviezdičkovom. Aj keby som na to mal prachy, čo nemám.
A nerobte si zo mňa srandu za to, že čítam blbosti typu "Domy, ktoré zabíjajú".pls.

 Blog

2 0 0 0 1

Komentuj

3 komenty k blogu