Na druhý deň som sa zobudila až okolo obeda, o čom sa mi v posledných dvoch mesiacoch mohlo len snívať. Neskonalý pocit vyspatosti. Niekoľko hodín som sa motala po byte len v pyžame, nemusela som sa konečne nikam ponáhľať, ani sledovať ako neúprosne mi beží čas pri učení. Cítila som sa akoby som vyliezla z nory,do ktorej ma zavreli a chcela skúmať,čo nové sa udialo vo svete.
Najviac som však chcela vidieť tých, ktorých som vidieť dlhú dobu nemohla. Preto stretko s najlepšími kamoškami bolo logickým krokom. Dohodli sme sa na večer, chceli sme spolu zájsť na pizzu a konečne sa poriadne porozprávať. Usmievala som sa už od rána, viete, konečne iná spoločnosť ako pes chrápajúci na mojej hŕbe kníh, ktoré mi aj tak len zhadzoval z postele a asi zohrieval na budúcu zimu. Ktovie...
Obliekla som si ľahké zelené šaty, vlasy vyčesala do chvosta, darovala svojim riasam pár ťahov špirálou a s veľkým nadšením vyrazila do mesta. Nebolo už tak horúco a preto som sa rozhodla,že pôjdem peši. Predsa len nie je to tak ďaleko a mne to zabralo sotva trištvrte hodinky. Užívala som si vietor, ktorý mi fúkal do tváre a pohrával sa s mojim šatami, počúvala som vtáčikov v kríkoch a pozorovala slnko,ktoré postupne klesalo na nočný spánok. Na perách mi hral úsmev.
A bola som v cieli! Ako vždy prvá som čakala na stretnutie s mojimi dušičkami. V meste bolo rušno, príjemné teplo a vánok prilákali na večernú prechádzku veľa párov a rodiniek. Slnko už zapadalo, vtáčiky krúžili nad pár stromami opodiaľ. Vtom som ich zbadala! Moje fešandy najväčšie ako sa ku mne približujú s úsmevom, ktorý tak dobre poznám....
A tak som ho spoznala! Nie chlapca na bielom koni, ale pocit radosti zo života. Vždy bol vo mne, ale objaví sa až keď začnem všetko vnímať na plno. Byť vďačná mám byť za čo, byť šťastná môžem byť kvôli všetkým krásnym maličkostiam. A ja som
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
georg21
28. 5.mája 2012 16:06
a ja už "poznám" Radosť z tohto pocitu...
Napíš svoj komentár