Veľmi túžila kričať, chcela, aby to prestalo, pretože ten náhly príval citov a vnemov bol neznesiteľný, no nedokázala pohnúť svalmi. Výkrik jej zamrzol na perách; vedela, že chlad sa jej čochvíľa zmocní a prepadne sa do večnej temnoty.
Temnoty?! Paradox bol tak zjavný, že keby ju nebol zväzoval chlad, bola by sa snáď aj rozosmiala. Kde bola doteraz? Chcela zomrieť, túžila po smrti tak, ako hladné dieťa túži po vytúženej hračke. Utrpenie, vravievala si. A bolesť, ktorú neprečkám. Nedokážem to.
A ako si to tak vravievala, postupom času tomu uverila. Prestala vidieť, kvety pre ňu stratili vôňu a sladká vôňa jari visiaca vo vzduchu pre ňu nadobudla horkastý nádych.
Vždy si vravievala, ako trpí, bez omrzenia si to opakovala a až teraz, v ľadovom objatí smrti, o ktorej tak urputne snívala ako otrok sníva po oslobodení, videla samu seba poprvýkrát jasne a bez závoja. Celé tie roky sa len ubezpečovala vlastným biednym osudom, ba dokonca vyhodila všetky zrkadlá, akoby sa bála pozrieť pravde do očí...
Teraz ju videla jasne. Jej neúnosne žiarivé lúče ju pálili do tváre a musela prižmúriť oči, aby pred ňou nestratila i tie zbytky hrdosti. No slzy prišli aj tak, slané a bolestné, a ich tok bol nekonečný a zúrivý ako vodopád, ktorý roky držali v zajatí temnice.
Bola zbabelá, bola slabá... a taká sebecká. Radšej necítila nič, akoby mala trpieť. Radšej sa opevnila, aby sa chránila, radšej sa zamkla, ako by mala niekomu dovoliť vidieť do nej.
Chlad ju už celkom bral, nenásytný prúd jej strhával šaty a driapal vlasy, voda ju už začala odnášať. Zdvihla ruku a zaprela sa nohami o dno, no bola prislabá. Zaťala zuby a zaprela silnejšie, ignorujúc posmešné dunenie vody.
A vtedy sa stal zázrak : zvíťazila, a čo bolo viac, tešilo ju to. Radosť ju zaplavovala ako víno a odrazu cítila teplo kameňov pod jej nohami, šelest korún jadarov nad jej hlavou a vôňu sveta, kde žili živí a mŕtvi neboli nič viac a nič menej ako spomienky - a aké krásne spomienky!
Triaška ju pomaly začala opúšťať, opäť mohla dýchať. Dotkla sa žltej veternice a pohladila ju. Slzy patrili do minulosti. Konečne vyšlo slnko.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
anin
25. 3.marca 2008 15:29
wow! naozaj krasne..krasne napisane..velmi sa mi paci styl, akym pises
Napíš svoj komentár