Sedeli na zemi opreté o stenu na námestí, kde ich každý mohol vidieť. No a čo. Pili pivo, čo koho do toho, že len tak na ulici. Do toho z mobilu hučalo Euguilibrium Unbesiegt. Už ani neviem o čom všetkom kecali. Bola noc, nikde nikoho len jedno jediné auto a v ňom nejakí vožralové, že či nechcú niekde odviezť. Jasné, že nechcú.

Equilibrium vystriedala balada od Green Day. Jednej vyšli slzy. Ale nie kvôli Billy Joeovi, ani alkoholu, a toho mali v sebe nie málo. Stále v tom bol ten istý chlap čo vždy.

Kámoška jej o tom proste nemala vravieť.
Neboli to slzy smútku. Skôr slzy dojatia, či šťastia. Po mesiaci, čo o ňom nič nevedela nepočula jej baba povedala, aký je z nej hotový. Pýta sa na ňu...Keď ju hľadala, už sa orientovala podľa jeho pohľadu, kde bol, tam bola ona. Neskôr mu povedala - choď za ňou, bude šťastná. On šiel.

A bola šťastná. Aj on bol šťastný. Jój všetci sú šťastní, aké je to pekné.

?

Čistá fikcia. Malá poviedka bez deja. To šťastie. Okrem tej steny na námestí. Jedna taká vhodná tu je a raz si tam s tým pivom sadnúť pôjdem.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár