Ako? Podla tvojho najlepšieho vedomia.
Odkial viem, že som sa rohodol správne? Pri rozhodovaní môžeš urobiť 3 veci, z toho najlepšia je rozhodnúť sa dobre, druhá najlepšia vec, je rozhodnúť sa zle. Najhoršie čo môžeš urobiť je nerozhodnúť sa nijak.
Ja sa bojím... čo keď mi moje zlé rozhodnutie zničí život? Žiješ v strachu, že niečo pokazíš, pretože ti na tom skutočne záleží. Ale nenechaj aby ťa tvoj strach omedzoval, to že sa bojíš znamená, že nie si hlúpy. Ale jedine odvahu a dosiahnutie ciela dosiahneš, keď sa postavíš strachu.
No a odkail vieš, že by ti daná vec zničila život? Každá dobrá či zlá vec, ktorá sa stane ťa vedie k sebapoznaniu, k uvedomeniu si svojej sily. Ak sa naozaj stane niečo strašné z tvojho pohladu, možno len preto sa to stane,aby si si uvedomil, že sa pre to naozaj svet nezrúti. Pri zdolávaní prekážok nemysli na to aké je to neprijatelné, keď sa stane tá zlá vec, lebo ju privoláš už len tým aby ti život ukázal, že sa podcenuješ a naozaj to vieš prežiť. Maj otvorenú myseľ a srdce pre všetky možnosti ale sústreď sa len na cieľ.
Odkiaľ budem vedieť, že naozja danú vec chcem a nie je to len napríklad nejaká spoločenská predstava o tom čo by sa malo robiť? Je to jednoduché, ak danú vec chceš premkne tebou chvílkové šťastie pri pomyslení na to. Problém v človeku je, že veci prekomplikuváva a začne nad vecou príliš dlho filozofovať, zbytočne sa takto len trápi.
No a ohladom spoločenských predstáv... tam v skutku nejde ani o otázku. Ide o lož, vysvetlím. Napríklad spoločnosť sa odjakživa tvárila, že existuje maketa skutočnej rodiny... v telke sme mohli vidieť veci ako seriál "V siednom nebi". Išlo o rodinu, ktorá vždy rozumne zvládala prekážky a každý bol na konci šťastný. Ale život nie je taký jednoduchý a naše emócie nediktujú racionálnosť.
Napríklad reakcia na inú orientáciu dieťaťa... príklad z minulosti - odsúdenie, vydedenie.
príklad z dnešných čias - krútenie hlavou nad tým, prečo to daný rodič nedokáže prijať, pritom ale kebyže sa to stane človeku, ktorý krútil nechápavo hlavou, asi by tiež nebol dvakrát nadšený pretože, ešte stále prevláda aj napriek pokroku, časť predstavy toho, čo fungovalo v minulosti
Nebo, keď si zoberieme túto "nepísanú knihu" očakávaní spoločnosti... predtým to, že bol niekto gay bolo označované za chorobu a rovnako tam prosím pekne bolo aj to, keď bola žena tehotná!
Takže ak sa na to lepšie pozrieme, spoločnosť nemá ani najmenšiu predstavu, čo je správne, vždy veci pretvára podľa toho čo jej hrá do kariet a tvrdí, že to zlé čo tvrdila predtým, ani nebolo.
Tak rodičia... odkiaľ viem, že napríklad naozaj chcem študovať na výške a nejdem tam len preto, že to oni chcú? Ono je to presne ako so spoločnosťou v prípade rodičov...
Mnoho rodičov po tom ako majú deti - akoby prestali žiť. Tu vstupuje faktor spoločnenských očakávaní - počúvanie "klebiet", noviniek akoby sa malo robiť toto a tamto. Tebe to rodič interpretuje ako vlasný nápad ale pravdou je, že ani on nevie či to bude nakoniec dobré pre teba alebo nie. Preto sa nakoniec musíš rozhodnúť sám.
A ako sa mám rozhodnúť? Zvážiš možnosti a vyberieš si čo by si chcel, potom pre to už len makáš.
Čo ak potom, keď pojdem podla spoločenskej makety sa mi stane, že prestanem žiť? Ako mnohý rodičia keď majú deti... Ak sa pozrieš na svoj život a vôkol seba, vidíš čo sa ti na tom nepáči. Tvojou možnosťou sa tým veciam postaviť ale nie je snažiť sa meniť celý svet, či napríklad vsťach rodičov, ale to, keď sa tomu vyhneš vo vlastnom živote.
Tojou úlohou na svete nie je hrať sa na spasiteľa, len uchyť svoj život pevne za ruku a kráčať s ním ruka v ruke po svete. Zavedie ťa možno kam ti srdce ráči, či ku komu patríš... jediný človek ktorý sa ti môže postaviť do cesty si ty sám. A to myšlienkami, že si nezaslúžiš život, či nie si dosť dobrý - lebo takto sa uzavrieš do seba.
Ale prečo mi potom život ubližuje? Keď si pustím niekoho do srcdca, vezme mi ho... Ak ti vezme niekoho znamená to, že potreboval miesto na to, aby sa tam vmestil po čase niekto iný. Nemôžeš sa báť milovať osobu či život, len preto že potom ťa to bude bolieť, keď to stratíš. Predstav si tú trpkú chuť smrti, keď v tom okamihu nebudeš mať nič, pre čo ti stálo za to tu ten čas stráviť.
A má to zmysel ja keď si ma ľudia nezapamätajú? Keď tu nič nezanechám? Životu zanechávaš svoj príbeh, inšpiráciu pre jeho ďalšie diela... Ale aj tak je pre teba najdôležitejší pocit, že si žil. Nepotrebuješ obdiv druhých... ži tak aby si dokázal obdivotať sám seba a radovať sa z toho. Ten ostatný druh slávy je falošný a má oveľa trpkejšiu chuť než si vieš predstaviť.
A čo teraz? Ako sa mám do toho pustiť? Život je celok, aj časti ktoré sa ti na ňom nepáčia ťa vytvárajú, ťa vedia. Ty si sa do svojej cesty už pustil, si sa začal pýtať, si začal dýchať...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
fxx
24. 6.júna 2012 10:37
grcam z celej spolocnosti a akejsi makety zivota. hnusi sa mi vsetko stereotypne a zauzivane,a masovo "normalne".
2
ten blog mi pomohol sa utvrdiť o veciach o ktorých som premýšľal dlhšiu dobu...
3
"to že sa bojíš znamená, že nie si hlúpy. Ale jedine odvahu a dosiahnutie ciela dosiahneš, keď sa postavíš strachu." to poznám z filmu
ale ináč dobrá úvaha *smajlík ukazujúci thumbsup*
ale ináč dobrá úvaha *smajlík ukazujúci thumbsup*
Napíš svoj komentár