Vtedy sa pozrieme na ľudí, ktorým sa sny akoby plnili bez mihnutia prsta. A našou jedinou otázkou sa stáva... prečo ja nemám také šťastie? Je faktom, že po svete chodia blbí šťastlivci... ale teraz si položme otázku, je im naozaj tak dobre?
Keď sa pred nich totiž položí prekážka, ich prvotným cieľom nie je boj, ale čisto pokus. Čiže daná osoba, vôbec nie je pripravená a celé jeho bytie kričí neistotou, neskôr i strachom. Totiž týto ľudia si zvyknú na šťastie, a zrazu keď pominie stagnujú. Ale na druhej strane, sú ľudia, ktorý pre svoje sny tvrdo pracujú.
V prípade nejakého superného génia si myslíme, že jemu je tiež ľahko. Ale z vedeckého hľadiska, sa talent a všetky schopnosti pripisujú tréningu. Ide totiž o interakciu tých istých neurónov v mozgu dokola, ktorých spojenia sa precvičovaním zosiňujú. A to práve po čase môže spôsobiť napríklad uvažovanie v číslach, alebo vyvinutie hudobného sluchu, či hocičoho iného... možnostiam sa nekladú medze.
Takže koniec koncov, ak sa naozaj nevzdáme aj poti krutosti sveta, tak to nejak pôjde. Vždy je cesta, už aj keď nie je viditeľná, stále je.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
....
od tej doby pretieklo mnoho vody, padlo mnoho domov a prehrmelo nemenej nepokojov vo svete. a ja som pod nosom našiel reálnejšie fúzy a na rukách pár slušných bicepsov z manuálnej práce, ktorej som sa toľko vyhýbal, lebo som tušil, že to nebude môj svet. čo teda vážne nie je.
nebolo mi dopriaté žiť podľa predstáv. s pubertou som začal strácať kamarátov, ktorí sa strhli davovými psychózami. môj svetonázor sa od toho ich priepastne odlišoval. začínal som cítiť, že nemám to, čo ma dovtedy napĺňalo. spoločnosť. a tak som sa utiekol k tvorbe. vždy mi bolo najbližšie písanie a vždy som v ňom vedel vyjadriť najviac. lenže po čase som cítil, že písanie je už len potreba vydávať zo seba všetko zažité a pretavené. strácalo sa z toho nadšenie pre objavovanie a tá spontánnosť, ktorá vyrážala z každého riadku. ľuďom sa to páčilo a tak som si postupne vytváral novú spoločnosť ľudí s mne podobným svetonázorom.
neskôr prišiel ďalší zlom a potom ďalší. aj moje sny boli zahatané a mnohokrát som mal pocit, že si nájdem inú cestu. ver tomu, že nie si jediná a vonkoncom nielen ako žena, ktorá má takéto úvahy o živote. možností pre uskutočnenie snov existujú a existujú aj spôsoby. žiaľ, sme ľudia a vieme sa rovnako podporiť i podraziť. vieme si dopriať i závidieť. a vieme sa chápať aj potápať jeden druhého. aj preto nepochybujem, že nie vždy je ľahké ísť za tým, čo v živote chceš.
keď som nedávno stretol svoju niekdajšiu, dnes už len známu, z detstva a spýtala sa ma, čo chcem študovať, reagovala na moju následnú odpoveď skutočne nevyberaným a nelichotivým spôsobom. v minulosti by ma to bolo ranilo. bol by som sklonil hlavu a cítil sa asi tak ako včela z klipu od blind melon - pretože tak som sa cítil roky rokúce. eventuálne by som uvažoval nad zmenou svojho rozhodnutia. aby som nebol až taký obecný pako, trúd, rojko.
dnes už viem, že v živote je len jedna cesta. jediná, ktorú si vyberieš. prekážky, ktoré na nej nájdeš, sú retardujúce prvky, neželané. po čase však vysvitne, že práve vďaka týmto len pár mesiacov/týždňov/dní/hodín ďalej bola - medzitým, čo si sa ty krvopotne trápila s prekonaním podhodených polien pod nohami - vybudovaná nová príležitosť. a tak je to po celý život. neschádzaj zo svojej cesty. len ty vieš, prečo si sa rozhodla žiť tak, ako žiješ. a tak je to správne a ľudsky dôstojné.
taktiež sa zvykne hovoriť, že ľudia, ktorí sedia v kúte sa sotvakedy dočkajú zmeny v živote. avšak ani brať prvé, čo príde nie je v poriadku. nemusíš sa trápiť tým, že životné situácie a príležitosti analyzuješ - rozhodne týmto spôsobom predídeš mnohým možným nešťastiam. a tiež ti mnoho unikne. ale tak to skrátka je; celý svet a všetkých ľudí neobjímeš, to je okej.
ak chceš žiť, v prvom rade prestaň mať pocit, že nežiješ. tvoj spôsob života je tvoj a teda by mal byť subjektívne správny. ak ti v ňom niečo chýba, začni s tým. ak ti v ňom niečo prekáža, zruš to. ak máš pocit, že sa do niečoho nútiš, nerob to. všetko znie možno jednoducho, no z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že mať vlastnú hlavu a byť stotožnený so svojim, každým a jedným krokom, je neraz namáhavé a komplikované. obzvlášť obhajoba následne vykonaných činov.
ak si myslíš, že niečo nezvládneš, nepokúšaj sa o to. keď nemáš chuť napísať blog a vieš, že je to už možno druhý mesiac, čo si nič nenapísala, tak to tak má byť a jednoducho sa do toho nenúť. k tomu, aby si mala pocit, že žiješ, stačí naozaj málo. a teda, namiesto otázky
"o čom je život?"
kláď si radšej omnoho krajšie otázky
"čo ma na tomto svete zaujíma?"
"kedy som sa cítila šťastná?"
"zažila som dnes to, čo som nezažila včera?"
postupne budeš mať pocit, že žiješ tak neskutočne, že ti mnohí budú závidieť tvoj životný štýl. nebudeš chápať, prečo to tak je. stále budeš mať pocit, že si tá istá dievčina, ktorá všetko analyzuje a možno nemá tak pestrý spoločenský život ako iní. ale ak si na konci dňa budeš líhať a v hlave ti bude znieť "toto bol pondelok... zajtra bude utorok a určite bude iný ako dnešok," môžeš si byť istá, že nič viac k tvojej spokojnosti potrebné nebude.
lebo umením je byť spokojná. nie túžiť po spokojnosti. byť spokojná - vtedy sa ti začnú objavovať po ceste príležitosti, o ktorých si dovtedy len snívala.