Odviezli ma. Jedného dňa ma párik nejakých chlapíkov odviezol na neznáme miesto. Veľa si toho nepamätám, bielu chodbu z množstvom dvier označených číslami a malými priezorom pre oči. Potom už nič, len tma. Sedím v kúte malej miestnosti, v tme a tichu. Neviem ako dlho som tu, neviem, či je deň či noc, leto či zima ani aký je deň, mesiac, rok. Svetlo, občas osvetľujúce chladné múry prichádza len z malého priezoru na dverách, v ktorom sa občas mihne tieň. Neviem ako často na mňa človek za dverami hľadí, čo si myslí, ani či to slabé svetlo prichádza z lampy alebo sú to lúče svetla pozorujúce zvyšky človeka v kúte. Chvejú sa mi ruky, keď sa znovu objaví slabé svetlo ktoré je pre moje oči prisilné. Odvrátim zrak a zahľadím sa na svoje ruky, špinavé od zaschnutej krvi z už len chabými zvyškami nechtov. Bolí to? Neviem. Neviem už rozlíšiť bolesť od iných pocitov, nepamätám si čo je to šťastie, kedysi známi pocit, pre mňa zrazu neznamená nič, len slovo. Neviem čo je nenávisť, láska, smútok, nič. Slová, ktoré v mojej hlave už dávno neznejú, slová, kedysi tak potrebné sú preč. Nenávratne. Vystriem nohy pred seba, hoci akoby nepatrili mne. Sú mi také známe, no napriek tomu ich nespoznávam. Opäť. Cvaknutie zámku na priezore vo dverách ma opäť oberie o kúsok svetla, pre moje oči tak neznesiteľný, pre zmysli mätúci, no pre myseľ, pre myseľ, jedinú vec v ktorú ešte verím, tak potrebný kúsok svetla je opäť preč. Vráti sa? Snáď áno.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
