Hladím do priestoru pred sebou. Je tu také ticho. Hlas v mojej hlave šepká nezrozumiteľné slová, slová, ktoré mi čas od času dávajú zmysel. Občas je tých hlasov viac. Prerušujú ticho ktoré ma tak ubíja ale nezničia tú samotu. Zavriem oči. Prečo som tu? Zo svojho života si toho nepamätám veľa, nepamätám si čo sa stalo, čo také strašné sa stalo že som tu. A predsa som. Otvorím oči a v kúte zazriem sedieť postavu. Hoci ju nepoznám, je mi známa. Taká známa ale neviem kto to je. Trochu sa nakloním dopredu pre lepší výhľad. Hlas v mojej hlave znie zrazu tak zreteľne, tak ako ešte nikdy, akoby mi to vravela tá postava v kúte. Ale nevraví, jej popraskané, suché, dohryzené pery sa nehýbu. Prázdne oči na mňa hladia, tak chladne akoby ani nehľadeli na mňa ale niekam mimo. Hlas v hlave vraví „nechoď tam“. Neviem či poslúchnuť. Sledujem osobu v kúte. Hľadí na mňa, nemo, vystrašene. Zrak mi padne na jej vychudnuté nohy, na tenké, trasúce sa ruky nepodobajúce sa ľudským, kedysi biele oblečenie, miestami roztrhnuté a vlasy... vlasy strapaté, zlepené do malých prameňov, tmavej, možno až čiernej farby. Postava zdvihne tvár a v tme miestnosti v nej rozoznám človeka. Človek ktorý tu bol celý čas so mnou, celú tú nekonečne dlhú dobu tu bol. Bol to hlas v mojej hlave, bol to nemý spoločník prerušujúci ticho. Som to ja.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
