29. december 2008.
Doma mám odložený lístok z vlaku z tohoto dňa. Prečo? Lebo som zažila niečo nezabudnuteľné. Na tento deň som spomínala aj minulý rok a tiež sme boli spolu. No dnes nie sme.
Dnes stojím na prahu svojej izby a na podlahe vidím odtlačky tvojich dlaní zo včera. Jasne viditeľné. Keď som si ich všimla neverila som, hneď som prišla knim a jednu pohladila, ako šibnutá ja viem, ale predsa som tam len čupela a svoju dlaň mala prileženú na odtlačku tej tvojej. Vynorili sa mi vlastne už spomienky na včera. Perfektný deň, ktorý najprv byť mal, potom zas nie, no nakoniec však bol.
Chcela som ti napísať, poďakovať sa za nádherný deň, alebo skôr večer. Lebo, áno bolo mi dobre, vynikajúco, aj keď viem viem, nebolo to dokonalo podľa mojich a ani tvojich predstáv. Ani neviem spočítať koľko krát som sa ťa spýtala či sa nehneváš, ty že nie. Verím ti, to áno ale aj tak si sa mi zdal tak trošku divný.
SMS-ku som už teda mala rozpísanú, ale nakoniec som si povedala načo? Kedy si mi ty tak naposledy poďakoval? Môžem loviť v pamäti usilovne, no bolo to dávno, pomaly si ani nespomínam. A tak ma napadne, že niekedy sme si ďakovali, milo oslovovali. Kedy si ma oslovil, alebo mi napísal zdrobneninu môjho mena, tak ako si písaval niekedy, kedy naposledy si použil prezývku ktorou si ma vždy volával?
Maťka..vždy sa mi roztriasli kolená ked si to vyslovil. No teraz mi ten dôvôd nedávaš, kolená sa mi neroztrasú lebo ma tak neoslovíš, nenapíšeš, nepoďakuješ..
Óoo áno, len ďalšie moje výlevy. Čo bolo niekedy a čo mi tak neskutočne chýba. Pýtam sa sama seba, či je normálne ťa tak milovať, stále milovať po tom všetko čo sa vlastne už udialo. Po toľkých, povedzme si otvorene, sklamaniach.
Nie som dosť silná ukončiť to, niekedy ma to napadne ale vzápätí si uvedomím ako mi na tebe záleži, spomeniem si na ten pocit, že ešte sa ani poriadne nerozlúčime a už mi chýbaš. Spomeniem si na tvoj úsmev, keď sa tešiš ako malé dieťa, taký, aký si mal aj včera. Spomieniem si na an chvíle keď sa spolu smejeme, ako ťa rada počúvam a na všetko ostatné čo na tebe zbožnujem.
Chcem by šťastná, nevravím že teraz nie som, som to áno len voľajako častejšie ako pred tým sa objavujú slzy..
A tak si tu teraz sedím, a rozmýšľam, kedy zase prídeš, kedy ťa uvidím a obímem, kedy sa budem zasa usmievať, lebo budem s tebou a bude mi dobre...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár