Ako vždy...
Vždy som bola sama, a tak som nemala chuť žiť. Nemala som pre koho žiť.
Túžila som zaspať a nezobudiť sa. Priala som si spoznať anjelov, s ktorými by som sedela na oblaku a sledovala svet, jeho krásy, no aj jeho smútok. Chcela som sa smiať, navždy. Nikdy som nemala dovôd na smiech. A tak veľmi som sa chcela usmiať.
Prosila som Boha o pomoc, o nádej, o zázrak.Modlila som sa, aby moje slzy prestali, aby som bola šťastná, aby sa všetky zlé veci vrátili späť, aby sa nikdy nestali.
Kričala som, tak veľmi som kričala. No nikto ma nepočul. Pre všetkých som bola mŕtva. No ja som žila! Sedela som doma s plačom, a želala som si odísť. Navždy. Ďaleko. Prosím, ja nechcem žiť.
Nie, nie som blázon, ale chcem umrieť. To tu nie je niekto, kto ma počuje?
No Boh moje prosby znova nevypočul.
Prečo? Chcem tak veľa? Chcem, túžim, prosím... Chcem byť inde, túžim snívať, prosím... Chcem neexistovať...
A teraz?
Teraz umieram. Vidím svoje telo. Je tak vzdialené a chladné. Prečo nikto neplače? To snáď nikomu nechýbam? A kde sú tí anjeli? Prosila som o nich celý život, tak kde sú teraz?
Slzy mi stekajú po líci. Chcem kričať, ale nemôžem. Znova prosím. No tentoraz prosím o záchranu, o návrat. Chcem sa vrátiť! Prosím! No nemôžem sa vrátiť. Vybrala som si túto cestu, cestu samoty a beznádeje. Ale ja sa musím vrátiť! Chcem sa s ňou len rozlúčit. Len ju objať, povedať mám ťa rada, vážim si ťa. Povedať prepáč...
Posledný krát jej chcem povedať ďakujem, ďakujem že si. Až teraz som si uvedomila, že to ty si ten anjel, o ktorého som prosila celý život...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
elwinko
10. 5.mája 2008 19:32
Smutné...
Napíš svoj komentár