A konečne škola...
Po týždni namáhavej šlapačky do kopca úžasné odreagovanie...
A práve preto som tam nebola...
Nie, že by som sa teraz chválila, ale naozaj som nemala chuť ísť tam. Ale nebojte, žiadny blic... Skôr... Splnenie sna? To asi nie, ale pravdu povediac, skoro som odpadla... Kebyže sedím, asi padnem zo stoličky, teda, ak by som sedela na stoličke. Nanešťastie som stála a zmohla som sa len na hlúpe "Dobrý deň!" Ale čo už, asi to nechápete, nevadí...
Takže dnešný deň som prežila... Vcelku... Poviem vám, nebola som vôbec šťastná, vlastne dosť smutná, ale ja si proste nepomôžem. Ale aby ste to dobre pochopili, bola som smutná predtým ako som prišla k Anjelikovi. Potom to už bolo super. Lebo naozaj, mám veľa chutí povedať jej to! Ach je to MOJE tajomstvo, vedia o ňom asi len traja ľudia, a v niektoré okamihy chcem aby to vedela aj ona.
A prečo práve ona? Možno preto, že stála pri mne, keď sa všetci ostatný otočili, že vo mňa verila aj vo chvíli, keď som už ani ja ničomu neverila, že ma videla, aj keď pre ostatných som bola neviditeľná...
Pozerali sme Zadaj nick. Vedeli ste ze neviem koľko percent dievčat, ktoré znásilnia už len ťažko alebo vôbec nadviažu telesný kontakt s mužom?... Potichu som zašramotila "Vedeli." S tým sa človek ťažko vyrovná, alebo vôbec. Myslím, že len silná osobnosť sa s tým dokáže naozaj vyrovnať.
Vždy keď mám problém, idem za ňou. Nie, že by som nemala iné kamarátky, ale neviem prečo, jej dôverujem. Akoby... Niekedy ani nemusím hovoriť, a uľaví sa mi. Spadne mi kameň zo srdca, už len z pocitu, že je vedľa mňa niekto kto ma má (možno) rád. A to je dôležité. Neoceniteľné...
Možno aj práve preto som dnes nebola v škole. Vedela som že nepríde. Vedela som, že v tejto chvíli ju potrebujem. Vedela som... A preto, preto som bola rada, že sedím s ňou v záhrade na tráve, a rozprávame sa. Nie o mojich problémoch. Ani o jej... Rozprávali sme sa... O kvetoch, vode, úsmeve...
Má dosť svojich problémov, nato, aby počúvala tie moje. A ja som dosť veľký introvert v tomto, takže, aj cez všetku dôveru mi istý čas trvá povedať jej čo ma trápi. Ale ona nenalieha, pomaly jej vždy všetko poviem. Alebo to zo mňa vždy vytiahne. Jednoduhým nenamáhavým spôsobom. Otázkami.
Takže, moja milá, asi ťa nemôžem nazvať najlepšou kamarátkou, lebo viem, že to nikdy nebude pravda, ale môžem ťa nazvať Môj Anjelik, lebo, lebo jednoducho si anjel, či už s krídlami alebo bez nich, raz ti možno poviem všetko, lebo len vďaka tebe som sa naučila so slzami v očiach smiať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
-veronka-
12. 5.mája 2008 16:42
Zrejme to tvoje tajomstvo nie je moc pekne...a zrejme mam podobne...
Napíš svoj komentár