Len ja ho nevidím. Stále mám pocit akoby som - neexistovala. Všetci moji priatelia (že priatelia haha.. skôr ľudia ktorých poznám, idem s nimi na kávu, pokecám o všeličom, ale stále sú to neni prialelia... Neviem si predstaviť, že by som im hovorila o tom ako sa práve cítim, čo ma trápi, zožiera, čo mi nedá spať...)... No tak títo ľudia, sa stále smejú, a ja sa popri nich cítim ako mŕtva. Ako telo bez duše, a smejem sa s nimi. Aspoň vidím akí sú to priatelia. Nerozoznajú úprimný smiech od toho falošného... Len tam pri nich stojím a cítim sa vzdialená, opustená, nepotrebná. A chcem utiecť, ďaleko a už sa nevrátiť...
Cítim sa ako v pekle, moje telo pohlcuje oheň, s ktorým sa ani nesnažím bojovať, chcem sa mu len poddať, a zomrieť, nežiť, nie tento polovičný život, ktorý nemám prečo žiť, načo tu byť?
Možno sa mi to len sníva, a ja sa ťúžim prebudiť, len sa to nedá, to ja som písala tieto nočné mory, mojou rukou som si napísala tento strašidelný scenár, stratila všetku nádej, a zamkla sa v snoch z ktorých niet úniku... Takto som si to predstavovala, vedela. že to tak skončí, asi som sa s tým naučila žiť, alebo som si to želala...
Jednoducho som to vedela...
A potom prejdeš okolo a pozrieš na mňa...
Keby si aspoň... Nie... Žiadny pozdrav ani len kývnutie hlavy, možno to bola nešímavosť, tvoje oči len nevideli moje, alebo jednoducho, neviem...Jediné čo viem, je, že plamene, tie horúce plamene beznádeje, ktoré ma pália k smrti boli väčšie ako predtým, pálili a upalovali, ničili moje najväčšie želanie, želanie, ktoré sa nikdy nesplní...
Možno keby som mala ešte nejakú nádej...
Nie, poslednú som stratila... Flašku s nádejou som hodila o kamenný múr, lebo ja už žiadnu nemám , a nepotrebujem... Keby som vedela, aký to bol múr.. a kde je... Snažila by som sa ho nájsť? Aspoň sa nadýchnuť na mieste kde som ju navždy stratila.. tú nádej, potrebnú a dôležitú...
Poslednú.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
redmoon
5. 7.júla 2008 00:42
to je pekny blog, tak preco tu nie je este koment?!...chvalim
Napíš svoj komentár