41.kapitola... KONIEC?

Otvárala som bránku, keď mi začal zvoniť mobil. Na displeji sa zobrazovalo mamino číslo.
"Áno?“ zdvihla som.
"Ahoj, Beckee, už si doma?“
"Práve kráčam po prvých centimetroch našej pôdy. Prečo?“
"Len, že som v banke a za pol hodinu príde Neil...“
"Kto príde?“ spýtala som sa zarazene.
"Neil.“
"A to načo?“ opýtala som sa nechápavo. „A to len on?“
"Si jediná koho tu pozná. Kris s El potrebujú ešte niečo vybaviť a tak.. Caitlyn zostala u babky. “ vysvetlila mi.
"A nemôže spoznať nových ľudí?“
"Bec! Mala som pocit, že si rozumiete.“
"Ale veď hej...sme kamaráti. Ale ja som s...Laytonom.“
"Ide k nám?“ opýtala sa trošku prekvapene.
"Vadí to?“
"Nie, isteže nie.“ povedala no ja som jej akosi neverila. „Tak za pätnásť minút príde, dobre?“
„Povedala si pol hodinu.“ zašomrala som.
„Naozaj?“ zasmiala sa.
„A naozaj nemôže prísť niekedy inokedy?“ skúsila som to. „Vieš, dnes som mala celkom náročný deň a...“
„Beckee, prosím.“
„Dobre.“ vzdychla som si „Čau!“ položila som a spolu s Laytonom som pokračovala v ceste k domu.
„Príde niekto?“ opýtal sa nevinne Layton.
„Uhm.. áno. Neil.“
„Aha.“ prikývol. „Idem domov?“
„Nie!“ zalapala som po dychu.
„Dobre, dobre...“ mykol plecami. „Ale keď príde odídem. Dobre?“
„Nemusíš.“
„Chcem. Ešte sa musím pripraviť na zápas.“ zasmial sa a mne naskočili zimomriavky.
„Nechoď tam. Načo?“ prehovárala som ho neúspešne.
„Beckee, prosím ťa!“ prevrátil oči.
Objala som ho. „Nechcem, aby si išiel na East Hill.“ zafňukala som.
„Prečo?“
„Prší.“ trepla som.
„To nie je dôvod.“ zasmial sa.
„Nevieš, čo je zač. Nepoznáš ho.“ povedala som zúfalo.
„A ty hej?“
„Hmm.. áno. Pár rokov chodil na karate...“
„Aj ja.“
„Naozaj?“ opýtala som sa neveriacky.
Prikývol.
„Robíš si srandu.“
„Nerobím.“
„Dobre, ale aj tak. Nechoď tam.“ prosíkala som ho.
„Vôbec mi neveríš!“ povedal so značnou ľútosťou v hlase.
„Verím, ale...“
„Žiadne ale. Buď mi veríš alebo nie. Žiadne ale nie je.“ zasmial sa.
„Verím.“ nahodila som kyslú grimasu.
„Fajn.“
„Fajn.“
„Tak ešte počkaj kým príde Neil.“
„Dobre.“
„A nehnevaj sa.“
Prevrátil oči. „Práve premýšľam nad tým, že ťa už nechcem nikdy vidieť.“ povedal sarkasticky.
„Vtipný.“ uškrnula som sa.

„Prepáč! Neprišiel by som, keby viem, že odišiel.“ ospravedlňoval sa Neil už hádam po stý raz. „Prišiel by som inokedy...“
„Koľko krát ti mám ešte povedať, že to nevadí?“ usmiala som sa.
„Bec, vadí to! Skazil som ti poobedie.“ pokrútil hlavou.
„Vôbec.“ nesúhlasila som. „Neil, je to fajn.“
„Naozaj?“ povolil.
„Fakt.“ prikývla som „O štvrtej má už svoj program.“ mykla som plecami a tvárila sa ľahostajne, čo sa mi zjavne nedarilo.
„Aha.“ povedal. „A ak sa smiem spýtať... aký?“ usmial sa.
Chvíľu som rozmýšľala, že by som mu povedala o čo ide, ale nakoniec som sa z toho vykľučkovala. Teda aspoň som sa snažila. A myslela som si to. Neprístupným hlasom som povedala tú najotrepanejšiu frázu: „To je na dlho.“
„Mám čas.“ usmial sa.
„Fakt je to zložité. A navyše, je to dosť od veci...“ mykla som plecami.
„Mne to nevadí.“
„Vadí.“
„Nemôžeš mi to povedať?“
„Ale áno... môžem.“
„Tak v čom je problém?“
„Neviem ako začať.“ pripustila som. „A neviem, či ti to mám povedať. Vieš, je zo tak trochu osobné...“
„Sme priatelia...“ usmial sa na mňa a položil mi dlaň na moju ruku.
Vzdychla som si. Vybalila som mu celý príbeh - všetky komplikácie, všetky veci s Dariusom.
„Fúha.“ vydýchol. „Zaujímavé... Takže teraz ide Layton na East Hill, aby si vlastne obhájil svoju česť a fakt, že ty miluješ jeho.“
„Dá sa to tak povedať.“ prikývla som.
„Čo budeš robiť?“
„Čo by som mala robiť?“ opýtala som sa zmätene. „Ostáva mi niečo iné než čakať kým sa súboj skončí? Či sa navzájom nepozabíjajú?“
„A nechceš tam ísť?“
„Neviem... rozmýšľala som, že by som sa tam vkradla, ale nemyslím si, že by to Laytonovi nejako pomohlo. Skorej by sa to asi zhoršilo.“ zúfalo som si vydýchla.
„Kiež by som ti vedel nejako pomôcť.“
„Ďakujem.“
„Neďakuj. Nemáš začo. Nepomohol som ti.“
„Možno nie, ale si tu so mnou. Mám sa s kým rozprávať, kým sa Layton nevráti. Bez teba by som asi sedela tam v kúte a od zúfalstva by som zošalela.“
Usmial sa a pozrel sa na môj digitálny budík. „Ešte šesť minút.“ zasmial sa.
„Tri minúty.“ opravila som ho. „Ide mi pozadu.“
„Ale... možno, že už tam sú. Alebo jeden na druhého čaká. Ktovie.“
Pokrčila som plecami. „Neviem. Nechápem, prečo museli ísť na East Hill. Je mokro a blato. A vôbec. Nechápem prečo niekam museli ísť.“ vzdychla som si.
„East Hill je kopec?“
„Vlastne... keď ideš zo severu, ideš do mierneho kopca. No z juhu je to dosť strmé.“
„Aha. Chcel by som to vidieť.“ usmial sa.
„Možno tam raz pôjdeme.“
„Možno áno.“
„Nie je to ničím zaujímavé.“ pokrútila som hlavou.
„Ja viem. Ale mohla by to byť zábava... ísť tam s tebou.“ usmial sa.
„Neil!“ zahriakla som ho.
„Prepáč.“
Vzdychla som si. „Neideme do garáže? Vzadu mám fajn miesto, odkiaľ pozorujem dážď.“ navrhla som. „Nevidno odtiaľ žiadne domy. A blesky sú fakt nádherné!“
„Jasné. Poďme.“ súhlasil.

Prešli sme úplne dozadu garáže, kde stála nízka stará komoda z dubového dreva a nad ňou bolo polovičné okienko.
„Nerozsype sa?“ spýtal sa pochybovačne.
„Keď na nej sedáva otec?“ zasmiala som sa a vyskočila som na ňu. Ani sa nepohla. Neil si na ňu sadol zboku.
„Fakt je odtiaľto pekný výhľad.“ uznal. „Len stromy a obloha.“
„Hej, ako úvod do rozprávky.“
Prikývol.
„Akurát, že toto nie je rozprávka. Toto je sen.“ zamrmlala som.
„Ako to myslíš?“ opýtal sa nechápavo.
Pokrútila som hlavou. „Nechaj to tak, prosím.“
Chvíľu sme sa pozerali na silnejúci dážď, ktorý sa menil na búrku. Udrel blesk a mne ostalo zle. Temnelo sa mi pred očami. O sekundu som už vôbec nevidela. Chcela som niečo povedať, no ústa som mala ako zlepené. Vtom sa mi pred očami zjavila tvár vystrašenej Bessie.
„Rebeca!“ vykríkla.
„Čo sa deje?“ pomyslela som si.
„Bež! Layton!“ kričala.
„Čo je s ním?“ myslela som si ďalej.
„Bež za ním!“ prikazovala mi.
Zamrkala som očami a opäť som videla. Asi desať sekúnd som sedela ako prikovaná, no potom som vystrelila. Bezútešne som pobehovala po garáži, hľadajúc niečo, čo by mi mohlo pomôcť.
„Bec! Čo je?“ opýtal sa vystrašený Neil.
„Musím ísť!“ povedala som strojene a schmatla som použiteľnú vec - bicykel.
Chytil ma za ruku. „Kam chceš ísť? A ešte k tomu na bicykli?“ spýtal sa vyvalene.
Striasla som ho a stlačila gombík na vytiahnutie dverí garáže.
„Bec! Prestaň!“ kričal na mňa,, no nesnažil sa ma zastaviť.
Nasadla som na bicykel a dažďom som sa hnala k East Hill. Už po dvoch minútach som bola kompletne celá premočená.
Pripadala som si ako vo sne. Akokoľvek rýchlo som išla, stále som bola príliš pomalá. Pomalá na to, aby som sa na East Hill dostavila na čas.
Keď sa asfaltka skončila, musela som odbočiť a tým som sa dostala na začiatok jeho začiatok. Zem mi pod kolesami švachtala a ja som všetku svoju energiu vložila do pedálovania.
Musela som myslieť na Laytona. Pred očami som mala stále jeho tvár, no s niečou sa prekrývala. Tú som vôbec nechcela, nepotrebovala vidieť. Plavé vlasy a hnedé oči mi vôbec nechýbali.
Odhadovala som ešte päťdesiat metrov a budem na rovinke. Potom x metrov, vzhľadom na to, že neviem kde stoja.
Keď som sa dostala na rovinku, pľúca ma zo studeného vzduchu pálili. Zbadala som ich pri veľkom strome, ktorý stál asi tridsať metrov odo mňa. Chcela som ísť čo najrýchlejšie no po desiatich metroch začal bicykel nespolupracovať - spadla mi reťaz.
Do frasa! zanadávala som a zoskočila som z neho. Rozbehla som sa smerom k nim. Nohy sa mi zarývali do zeme.
Ako som sa približovala, cez hustý dážď som ich začala rozoznávať. Na ľavo stál Layton v ústupovom postoji. Na pravo, oproti ňemu, stál Darius a čosi držal v ruke. Vystrkoval ju k Laytonovi. Vtom mi došlo, čo to má.
"Nie!" vykríkla som. "Dosť! Prestaň!"
Vtedy sa mi šmyklo. Naozaj šmyklo.
"Áááá!" zvrieskla som, keď som sa začala kotúľať strmým svahom. Nerovný povrch a klzké blato mi môj výlet ešte komplikovali.
Cítila som ako som plecom nerazila na kameň. Tých kameňov bolo viac a neudierali mi len do ramien. Boli všade.
Prestala som sa im brániť. Prestala som sa snažiť zastať. Načo. Aj tak už vyhrali.
Konečne som sa prestala kotúľať. Zastavilo ma niečo tvrdé. A studené. Mokré. Všetko bolo mokré. Veď pršalo.
Zhlboka som sa nadýchla. Au! bolelo ma to. Asi som mala zlomené rebro. Alebo rebrá. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Oči som nechala zatvorené. Ničím som ani nepohla. Dýchať som sa snažila jemne. Hoci mi bola zima, nechcelo sa mi pohnúť, bolo mi príjemne.
V agónii sa mi prehrali moje spomienky. Spomienky, ktoré boli pre mňa istým spôsobom dôležité... Moja prvá dovolenka pri mori... Malý Robert... Jeho prvé slovo... Prvý deň v škole.. Lilly... Kamaráti s Dariusom... Spoznanie Laytona... Neil...
Z úplného spodku sa vyhrabala jedna spomienka, ktorá toho veľa zmenila. Deň, na ktorý sa snažím zabudnúť. Boli sme deti. Darius ma pozval von. A ja som z toho bola nadšená. Ja som mu chcela dať pusu a on s plačom utiekol. Mali sme sotva šesť rokov. No zmenilo to veľa. Stále si myslí, že ho mám rada.
"Rebeca!" počula som ako ku mne prišiel Layton. Cítila som ako mi odhrnul zablatené vlasy z tváre.
"Beckee! Povedz niečo!"
"Lay..." vydýchla som. To jediné slovko ma ohromne zabolelo.
"Beckee, otvor oči! Nesmieš..." na zvyšok slov som už nereagovala. Vedela som čo chce povedať a to mi stačilo. Nesmieš zaspať. Budem sa snažiť.


Na záver
Chcela by som sa poďakovať všetkým, ktorý môj príbeh čítali Ďakujem.
Chcela by som sa poďakovať @hereiam , ktorá ma nakopla, aby som pokračovala ďalej. Ďakujem.
Chcela by som sa poďakovať @1ivanushka1 -e, ktorá ma povzbudila vtedy, keď som sa na to chcela už vykašľať a v posledných dňoch do mňa stále húkala Maťa!!! Dopíš to už! Ďakujem
Ďalej @misicka606 -e a @majushka339 -e
A vlastne všetkým nebudem Vás menovať, aby som na niekoho nezabudla
Prepáčte, ak tam boli nejaké gramatické chyby.

Nemôžem uveriť, že je koniec

Vlastne nie je ČAKAJTE EPILÓG!

Poznámka: Začiatok som písala vo worde tak sa ospravedlňujem ja tie úvodzovky. Ja ich potom upravím.. len strašne som to chcela už zverejniť

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu