Dva začiatky s jedným koncom - 1. ODCHOD (druhá časť) (Christie)

„Christie!“ zvrieskol otec a ja som na posteli až posadila.
Polootvorenými očami som sa pozrela na otca. „Čo chceš?“ opýtala som sa nervózne.
„Vstaň! Hneď teraz!“ hovoril hlasno a spod ruky mi zobral moju plyšovú ovečku, ktorú mám už od mala. Začal mi s ňou behať po tvári.
Vytrhla som mu ju z rúk a pritisla som si ju k sebe. „Daj pokoj! My chceme ešte spať,“ prosíkala som.
„Christie, Matt dneska odlieta. Bolo by slušné sa s ním rozlúčiť,“ hovoril otec.
„Veď som sa s ním ani poriadne neprivítala. Nech mi zakričí ahoj z chodby,“ vravela som z polospánku.
„Christie, prosím ťa, vstaň. Okamžite,“ naliehal.
„Ja nechcem,“ mrmlala som. „Nemôžem mu zamávať z postele?“
Otec si vzdychol. „Vidím, že s tebou asi nepohnem. Ale keby si si to rozmyslela, tak o desiatej mu letí lietadlo.“
„Ehm, koľko je?“ otvorila som jedno oko.
„Šesť.“
„Čože?“ otvorila som aj druhé. Zaškrípala som zubami. „Môžeš mi vysvetliť, prečo ma budíš tak skoro?“
„Len tak. Aby si nevstala až na obed a nepremárnila posledný prázdninový deň,“ mykol plecami.
„Nemaj strach,“ odvrkla som a znova som zavrela oči.
Zobudila som sa pred siedmou. Po nepríjemnom odostieraní žalúzií, som sa prezliekla do trojštvrťových sivých bavlnených nohavíc a bieleho tielka s čiernym nápisom, ktorý sa ťahal šikmo cez celý predok tielka. Rýchlo som si vyčistila zuby a umyla tvár, predtým som však vyvetrala izbu a ustlala si. Svetlohnedé vlnité vlasy som si zapla sponkou. Z chladničky som si vybrala jogurt so živou kultúrou a príchuťou jahody. Rýchlom som ho zjedla. Niekto zaklopal na naše vchodové dvere. Chcela som ísť otvoriť, ale otec ma predbehol.
„Dobré ráno, pán Homes! Je Chris doma?“ počula som Skylerov hlas.
„Dobré ráno,“ povedal otec s dôrazom na slovo ráno. „Je, ale dlho nebude.“
„Aha. No, pôjde asi von, však?“ spýtal sa trochu neistým hlasom Skyler.
Prišla som k dverám. „Ahoj,“ zamrmlala som.
„Ide odprevadiť jej nevlastného brata na letisko,“ povedal otec.
„Nie je to môj nevlastný brat,“ zavrčala som cez zaťaté zuby. „Nie je to pre mňa nikto.“
Otec ma štuchol lakťom. „Christie, prestaň.“
„Veď je to pravda,“ zašomrala som.
Otec sa neisto pozeral na Skylera.
„Ideš?“ opýtal sa ma Skyler.
„Vydrž, chlapče,“ povedal otec a zabuchol mu dvere pred nosom.
„Christie, ráno som stretol domovníčku,“ začal.
Prevrátila som oči.
„Vieš, že ju neberiem väčšinou vážne. Ale...“
Vzdychla som si. „Oci, tú budovu v meste posprejovali pred skoro dvoma rokmi. Nie je to už jedno?“ Rýchlo som si obula tenisky. Otec nevravel nič. Vytiahla som si kľúče zo zámky a dala som si ich do vrecka.
„A čo ten Matt?“ spýtal sa otec.
Mykla som plecami. Otvorila som dvere. „Čau oci,“ zamávala som mu a zabuchla.
Chytila som Skylera za ruku a odvliekla som ho do výťahu.
„Prepáč. Nemal som prísť? Alebo som prišiel skoro?“ opýtal sa.
„Nie.“
„A nehneváš sa? Kvôli tomu včerajšku...“ opýtal sa trochu vyľakane.
„Nie,“ pokrútila som hlavou a jemu sa evidentne uľavilo.
„Naozaj? Vieš... myslel som si, že sa budeš hnevať. Už len kvôli Ryanovi a tak.“
„Nie.“ Vyšli sme z výťahu.
„Lebo odišiel pred dvoma dňami. Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale...on už je v Austrálii... a už sa sem nevráti.“
„Skyler?“
„Áno?“ spýtal sa prekvapene.
„Musíš stále rozprávať?“ povedala som s predstieraným hnevom a objala som ho.

Sedela som na betónovom múriku a hompáľala som nohami vo vzduchu.
„Ako ideš zajtra do školy?“ opýtal sa ma Skyler.
„Asi pôjdem s otcom na aute. Ešte uvidím,“ mykla som plecami. „Ty pôjdeš pešo?“
„Podľa toho, ako pôjdeš ty. Ak pôjdeš s otcom, tak pôjdem autobusom. Ak pôjdeš sama, mohli by sme ísť spolu,“ povedal a pozrel sa na mňa.
„Aha. Tak budem premýšľať.“
„Som zvedavý na tých ľudí,“ odfrkol.
„Akože na našu triedu? Ročník?“ spýtala som sa.
„Hej, na všetkých,“ prikývol. „Hlavne na toho trápneho... Wade! Furt ťa otravuje?“ zasmial sa.
Prikývla som, sklonila som hlavu a skryla som si tvár do dlaní, akože plačem. „Ja som už zúfalá! Stále mi píše. A odvtedy, ako som mu objednávala tie tenisky z internetu, pretože on sa tam na ich stránke nevyznal, je to ešte horšie.“
„Nebol som s ním skoro celé prázdniny. Ryan si s ním vedel poradiť. Ja nie. Je to môj kamarát,“ vzdychol si.
„Veď ani nemusíš vedieť. Ja si s ním viem poradiť aj sama. Ale Ryan ho vždy odpinkal za mňa, preto som nemala príležitosť,“ vysvetlila som. „Ale mohol by si mu aspoň trošku dohovoriť. Je hrozne tvrdohlavý a neoblomný.“
Skyler si dal dolu šiltovku a začal sa hrať so šiltom. „A čo mu mám podľa teba povedať?“
„To si už vymysli sám. Ale aspoň trochu mi s ním pomôž. Keď už ma máš rád,“ usmiala som sa.
„Veď mňa to strašne trápi. Občas už aj mne lezie na nervy. Ja nechcem, aby ti vypisoval ani nič. Stokrát som mu to už hovoril, ale on vždy iba hodil rukou a rozrehotal sa.“
„On nie je v poriadku,“ potriasla som hlavou.
„Nie je. A vravím ti, že už začína štvať aj mňa,“ povedal vážne.
„To ťa mal začať už vtedy, keď si mal kvôli nemu problémy všade kam si prišiel,“ povedala som nahnevane.
„Vtedy som bol bláznivý ako on. Ale už sa správam slušne... Teda nerobím nič, z čoho by som mal mať nejaké veľké problémy,“ opravil sa a dal si šiltovku spať na hlavu.
„Som rada,“ usmiala som sa a v tom mi začal zvoniť mobil. Vzdychla som si. Otec.
„Áno?“ opýtala som sa a prevrátila som oči.
„Christie! Kde si? Okamžite poď domov. Ideme vystrojiť Matta,“ oznamoval mi.
„To na toto mi voláš? Už som ti vravela, že tam nejdem. Nemám rada letiská,“ teda hlavne nemám rada rozlúčky na letiskách.
„Tak sa poď aspoň domov rozlúčiť!“
„Tak mi ho daj k telefónu,“ odfrkla som.
„Christie!“ zreval otec a ja som si reflexom odtiahla mobil od ucha.
„Čo?! Hneď na začiatku som ti povedala, že na letisko nejdem. A myslím, že by si ma mohol aj trochu chápať,“ povedala som smutne. „Jednoducho tam nejdem!“
„Fajn. Odteraz si rob čo chceš,“ zavesil.
„Fajn,“ vzdychla som si. A sme tam, kde sme boli na začiatku. Keď to s nami ako-tak urovnalo, znova sme sa pohádali. Ešte pred rokom sa o mňa vôbec nestaral, Leila bola úplne iná, ľahostajná. Ale mne je to fuk. Som staršia, mám brigádu a najlepšieho kamaráta v Austrálii.
Pozrela som sa na Skylera a on sa pozrel ľútostivým pohľadom. Mykla som plecami a znovu som sa pozrela do zeme. Objal ma okolo pliec.
Zapípal mi mobil – správa. Neprítomne som rozsvietila displej a potiahla som ikonku správy do prázdneho miesta. Roztriasla som sa. Skyler ma stisol ešte silnejšie, určite videl od koho mi prišla správa a s akým textom. Pomaly a dôkladne som si očami začala čítať esemesku aj ja:
Christie Eileen Homesova.A tak som tu.Je tu hrozne skaredo–bez teba je tu hnusne Akosi sa neviem tesit slnecnym lucom a morom.Pytam sa,preco by som aj mal,ked tu nie si so mnouTY.Velmi mi chybas.A vies ze ta mam velmi rad.Tesim sa,ked pridem doHothwinttonu.Dufam,ze to bude skoro a ze uz neplaces stuck_out_tongue kissing_heart:Ryan
Zahryzla som si do pery. Dúfala som, že tým sa tá slza, ktorú som už nestihla zadržať sa nejakým zázrakom zmizne. Pomaly a hlboko som sa nadýchla. Myslím, že Skyler má pravdu. Je na druhom konci sveta, koľko krát ho uvidím? Okrem toho, čo náš kamarátsky vzťah? Zbytočne sa budem trápiť.
Pokrútila som hlavou a bez rozmýšľania som Ryanovi odpísala. Jediné dva znaky – dvojbodku a koniec zátvorky. Potom som okamžite vymazala jeho správu. Našla som si jeho číslo v kontaktoch. Váhavo som ťukla na Odstrániť, no už plne istá som vymazanie potvrdila.
„Prečo...?“ zašepkal Skyler.
„Prial si si, aby som to spravila,“ pozrela som sa do jeho zmätených očí. Možno to povedal kvôli svojej sebeckosti a ja som teraz budem búchať hlavu o stenu, až kým tam neostane červený fľak.
„Ale predsa...“ potriasol hlavou.
„Je to tak lepšie,“ trochu som sa pousmiala a popravila som mu šiltovku. Neurobila som to kvôli nemu, ale kvôli sebe. Aspoň z tej väčšej časti. Bude lepšie, keď budem s Ryanom udržiavať iba minimálny kontakt, mať okolo seba čo najmenej predmetov, ktoré by mi ho pripomínali. Bude to tak lepšie. Lepšie sa spamätám a rýchlejšie si dám do poriadku srdce.
„Nemusela si,“ sklopil zrak a nervózne sa pokúšal odlomiť nalomenú časť múriku.
„Ale ja som chcela,“ usmiala som sa, hoci mi z môjho úsmevu bolo samej zle. Fuj, takto klamať a pretvarovať sa. pomyslela som si.
Objala som ho. „Usmej sa prosím. Je posledný prázdninový deň, hádam si ho nepokazíme.“
„Dobre..“
„Budeme sa tváriť, akoby sa nič nestalo, dobre?“ objala som ho tuhšie.
„Christie, ale...“
„Prosím!“ zašepkala som a znovu som cítila na lícach slzy.
„Ako si praješ,“ povedal a jemne mi zotrel slzy. „Takže, kam ideme?“ povedal veselším tónom.
Zasmiala som sa a zoskočila som z múrika. „Kam len chceš.“

Zvyšok dňa sme strávili prechádzaním sa po meste. Na obed sme si boli objednať pizzu a nechali sme si ju zabaliť do krabice. Na jednom konci Hothwinttonu je malá riečka, za ktorou sú aleje stromov a lúka. Tam sme sa najedli. Potom sme prechádzali stále hore-dole, až kým sa nezotmelo a na oblohe nebolo vidieť hviezdy.
„Chris? Budeš sa hnevať ak ťa už odprevadím domov?“ opýtal sa opatrne.
Vzdychla som si. „Nie. Síce už mám zle, a každému je jedno kde som, ale predsa len vo vlastnom záujme by som mala ísť domov. Už len kvôli zajtrajšej škole, do ktorej odkráčam po vlastných a sama. Stretneme sa pri Supermarkete?“
„Ten je sto metrov od školy,“ povedal trochu zmätene.
„Ja viem,“ prikývla som.
„Teším sa.“
„Aj ja.“
Ostatok cesty sme kráčali mlčky. Pri mojom vchode sme sa rozlúčili.
Vybehla po schodoch. Keď som prišla na desiate, ledva som dýchala. Odomkla som dvere a vošla dnu. Dvere som zavrela trochu silnejšie ako som plánovala. Tašku som hodila na posteľ a schmatla som pyžamo. Potom som sa rýchlo vybavila v kúpeľni. Možno to bol aj môj osobný rekord. Ponáhľala som sa. Chcela som ísť skôr spať a dovtedy som chcela stihnúť jednu vec. Cestou späť do izby som sa zastavila ešte v kuchyni, kde som si zobrala nejakú buchtu a pohár mlieka. Jedlo som si položila na stolík a zo skrine som vybrala veľkú igelitku. Porozhliadla som sa po izbe a odfúkla som si. Mám v nej veľa vecí, ktoré mi pripomínajú Ryana. Začala som teda fotkami ktorých bolo najmenej päťdesiat. Pokračovala som drobnými vecami, neskôr väčšími vecami a ešte väčšími vecami. Nakoniec som zhromaždila veci zo skríň. Všetko som to nejako natlačila do igelitovej tašky a pevne som ju zaviazala. Nakoniec som otvorila vešiakovú skriňu a všetky veci zo spodku skrine som vyhodila von. Do rohu skrine som položila igelitku a znova som to všetko natlačila späť. Sadla som si na posteľ a vzdychla som si. Izba bola zrazu prázdna a neútulná. Zhasla som svetlo, aby som sa na ňu nemusela pozerať a za pár hodín som zaspala.



<-
Predchádzajúca kapitola

Nasledujúca kapitola ->

KEYLEE

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu