„Dobrý večer slečna Homesová. Dúfam, že ste sa mali dobre a skvele ste sa zabávali,“ povedal sarkasticky.
„Hm... ahoj,“ povedala som a pohľad som upierala na tenisky ktoré som si schovávala do skrine.
„Idú ti pozadu hodinky?“ nadvihol obočie.
„Nie, vybila sa mi v nich baterka, sú na stolíku,“ odvrkla som.
„Christie! Okamžite prestaň a pozri sa mi do očí,“ povedal prísnym tónom.
Vzdychla som si a pozrela sa naňho. „Prosím?“
„Chris... Prečo si taká?“ opýtal sa milšie.
„Aká?“
„Drzá, nezodpovedná, ľahostajná, absolútne neposlúchaš...“
„Aha,“ skočila som mu do reči. „Neviem,“ mykla som plecami, „ešte som si to nevšimla, že by som bola takáto. Myslím, že ako psychológ by si ma mohol chápať, že som sa trošku oneskorila.“
„Benjamin, nechaj ju,“ ozvala sa Leila, ktorá sa zjavila za otcom. „Raz začas príde neskôr a robíš z toho takú drámu. Prechádza ťažkým období, odišiel jej veľmi dobrý priateľ, nekrič na ňu.“
Veľmi silno som si zahryzla do jazyka, aby som jej nepovedala niečo, čo jej nechcem povedať a aby som sa nerozrevala. Namiesto toho som cez zuby pretlačila: „Vďaka.“ a odšmochtala som sa do izby.
Mobil som hodila na posteľ a prezliekla som sa do pyžama. Zhasla som, pootvorila som okno a sadla som si na širokú parapetu, ktorú som mala prerobenú na gauč. Pozerala som sa na nočné mesto a onedlho som zaspala.
Bežala som na letisko. Nejako som sa zachytila lietadla a odrazu som sa ocitla v ňom. Splašene som behala hore-dolu, snažila som sa nájsť Ryana, no v lietadle bolo strašne veľa cestujúcich. Nakoniec som ho našla. Vedľa neho bolo voľné miesto. Sadla som si naň.
„Ahoj. Musím ti niečo povedať.“ povedala som.
„Ahoj Kelsie. Čo?“ povedal nedočkavo.
Aká som ja Kelsie? pomyslela som si. No nič. „Vieš, musím ti povedať, že.... ťa mám naozaj rada. Vždy som ťa považovala za viac ako priateľa. Prosím ťa, neodchádzaj. Zostaň so mnou, bez teba to tu bude ešte horšie ako je. Prosím!“ úpenlivo som prosila.
Ryan ma chytil za plecia a potriasol so mnou. „Preber sa!“ skríkol a ja som len vypliešťala oči.
„Prosím!“ prosila som ďalej.
„Chris, zobuď sa!“ ďalej mnou triasol.
„Prečo? Ak...“ vtedy mi to došlo. Snívam! „Ak sa preberiem, ty zmizneš. Budem spať aj celú večnosť, ak budeš v mojom sne.“
„Haló? Preber sa! Chris, prosím, ťa! Netáraj hlúposti!“ triasol mnou Ryan, no mal nejaký iný hlas.
„Nie!“ zavrtela som hlavou. „Ryan, prosím!“
„Preber sa! Tu je Matt!“ trasenie pokračovalo.
To meno na mňa pôsobilo ako strašne hlučný budík. Prudko som otvorila oči a strhla sa.
„Matt! Čo chceš? Prečo ma budíš?“ zazrela som naňho.
„Moja, robila si strašný hluk. Najskôr si asi spadla na zem a potom si kopala do skrine a kričala.“
Neveriacky som sa naňho pozerala. „Tak si ma mal nechať tak.“ povedala som nakoniec.
„Vieš, niekto tu chce aj spať. “ povedal uštipačne.
„Nech sa páči.“
Matt sa postavil, podišiel k dverám a zrazu sa otočil. „Asi ti fakt hrozne chýba, že?“ povedal milo.
Zdvihla som sa zo zeme a sadla som si na posteľ.
„To prejde.“ mykol plecami.
„Kiežby.“ zamrmlala som si, keď zavrel za sebou dvere.
Sedela som za obdĺžnikovým stolom so sklom uprostred a jedla praženicu.
„Dobré ráno,“ skríkol otec až ma trhlo.
„Dobré,“ zamrmlala som.
„Ešte sme nedoriešili tvoj neskorý príchod,“ povedal, keď si sadol oproti mne.
Mykla som plecami. „Čo na tom chceš riešiť? Prišla som neskoro a čo?“
„Kde si bola?“ povedal prísnym tónom, ktorý som už dobre poznala. Ním chcel vždy vysvetlenie, mysliac si, že sa ho aspoň trochu obávam.
„Vonku.“
„S kým?“ nadvihol obočie.
„Ako s kým?“ pozrela som sa naňho. „Snáď to je jedno a je to moja vec. Mám občiansky.“
„Snáď to jedno nie je!“ zvýšil tón.
„S kamarátkou,“ prevrátila som oči a natlačila som si do úst ostatok raňajok. Tanier som hodila do drezu a odišla som do izby.
„Ja sa s tebou rozprávam!“ počula som otca.
Obliekla som si rifľové šortky a modré tričko s potlačou, vzala som tašku cez rameno a prevliekla som si popod tričko slúchatká. Opatrne som vyšla z izby a obula som si moje obľúbené tenisky, ktoré by sa istotne potešili vode a čistiacemu prostriedku.
„Niekam ideš?“ opýtal sa ma otec.
„Nesmiem?“ povedala som arogantne.
„Vieš čo, ten včerajší večer, alebo skôr noc, zatiaľ nechám tak. Máš posledný víkend pred školou, tak to už nejako predýcham. Choď a zabav sa s kamarátmi.“ povedal silene. Určite ho k tomu dokopala Leila, za takú chvíľu by nezmenil názor ani keby chcel.
„Aha. Dobre. Čau!“ otvorila som dvere.
„A kedy prídeš? Dúfam, že nie zas o jednej.“
„Nie, do polnoci som doma.“
„Ha-ha, veľmi vtipné. A kam ideš?“
„Neviem.“ povedala som rýchlo a zabuchla som za sebou dvere. Privolala som výťah.
Ako som vystupovala, takmer som vrazila do našej starej, nevrlej a protivnej domovníčky, ktorá je najradšej, keď môže zazvoniť u nás doma a otcovi povedať: „Vaša dcéra sa vozí po zábradlí... Vaša dcéra vypľula žuvačku pred vchod... Keď sa vaša dcéra vracala o neskorej hodine domov, bola hlučná a zobudila moju malú vnučku...Pán Homes, vaša dcéra robí šmuhy... Prosím vás, ste psychológ! Robte s ňou niečo.“ Pričom polovica vecí pravda nie je, alebo to nie je pravda úplná.
„Ach, dobré ráno! Prepáčte, že som do vás takmer vrazila, nebolo to mojím cieľom. Ospravedlňujem sa, pani Angryová, že sa ponáhľam a vy sa tu v sobotu ráno motáte s metlou a lopatou na prach.“ povedala som ospravedlňujúco, no s badateľnou iróniou v hlase a nesmelo som sa usmiala.
„Homesová!“ zaškrípala zubami.
„Prajem vám pekný deň!“ zakričala som spomedzi vchodových dverí, prevrátila som oči a zaťala zuby. Pri poslednom kroku vo vchode som náročky pritlačila tenisku o dlaždice, aby piskla. Už vidím ako sa otec večer zabáva na tom, ako tá stará z prvého u nás zase zvonila.
Vyšla som von a vytočila som Lucyine číslo, mojej, povedzme, dobrej spolužiačky.
„Ahoj Lucy, čo budeš dneska robiť?“
„Ahoj. Musím ísť na návštevu s rodičmi.“ povedala smutne.
„Ahá, tak nič. Uži si to tam.“
„Nemaj strach.“
Vybrala som sa smerom k starému Hothwinntonu. Aby mi tá polhodina rýchlejšie ušla, pustila som si hudbu, moju obľúbenú kapelu Old years.
Keď som prešla okolo prvého domu na zbúranie, vypla som mp3-jku a zrýchlila krok. Nervózne som pozerala na čísla domov. 415, 413,409... 393. Spomalila som a porozhliadla som sa po ulici. Nikde nikto. 391. Ešte raz som sa poobzerala okolo seba a potom som rýchlo preliezla bránku. Prešla som k zadnej časti domu a zašla som za roh. Rukami som si zakryla ústa aby som nevykríkla.
„Sorry, Chris,“ usmial sa Skyler.
„Vieš čo si?“ zavrčala som.
„Super?“ usmial sa ešte viac.
Štuchla som ho do pleca. „Toto mi už nikdy nerob. Keby tu zjačím na celú ulicu, tak by sme asi ťažko vysvetľovali, prečo sme na cudzom pozemku. Ty by si možno nestratil nič, ale ja veľa. Chodím tu skoro každý deň.“
„Dobre, dobre! Prepáč,“ prevrátil oči.
Mykla som plecami.
„Včera si videla Ryana definitívne posledný krát, čo?“ povedal trochu ostro.
„Prečo definitívne?“ nechápavo som sa naňho pozrela a sadla som si na betónové schody.
„Či za ním o týždeň letíš?“ vyvalil oči.
„Tche,“ pokrútila som hlavou.
„Čo je?“
„Nič. Len ťa nechápem, prečo musíš doňho stále rýpať. Už je preč, tak mu daj pokoj a odpusti si tie reči.“ odvrkla som.
„Veď si robím len srandu.“
„Tak si nerob.“
Vzdychol si.
„Kde si bol včera?“
„Ako kde? Doma. Veď si bola na letisku. Ja som sa s ním nechcel rozlúčiť. Ty hej.“
„Nezdvíhal si mi telefón a ani si neotváral pri dverách.“ povedala som ľahostajne.
„Ty si mi volala? A zvonila?“ opýtal sa prekvapene.
„Hej. Chcela som svoj blok. Už si to dočítal?“
„Jasné, bolo to úplne skvelé. Dúfam, že Roolingová príde na to, že v jej byte bol sused. Ako to skončí?“ opýtal sa napäto.
„Uvidíš.“ uškrnula som sa. „Najskôr mi vráť môj blok , potom sa to dozvieš.“
Skyler ostal stáť ako obarený.
„Nestratil si ho, že?“ povedala som s nádejou.
„Pššt!“ povedal potichu a dal si prst na ústa.
„...že starí rodičia mali viacero domov. Rose, to je asi on. Tristodeväťdesiatjeden.“ povedal hrubý mužský hlas.
Vyskočila som na rovné nohy a zdrapila som Skylera za ruku.
V mojom vnútri som mala čudný pocit, ktorý veľmi dobre poznám. Taký ako keď niečo strašne chcem, no vymyká sa to rámcu mojich možností, ako keď sa niečoho strašne bojím, no chcem to skúsiť. Cítila som sa ako keď som zohnala posledný lístok na Old years vo vedľajšom meste. Až na tú radosť.
Bránka zaškrípala.
„Skyler! Poď! Musíme odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť,“ povedala som potichu.
„Kam?“ povedal a na tvári mal beznádejný výraz.
„Prelezieme cez plot do susednej záhrady a odtiaľ von.“
„To nestihneme.“
„Stihneme.“
„Ticho!“ zašepkal, schmatol ma za plecia a posunul nás za roh.
„Keď sa to tu upraví a dom sa opraví, bude do tu fantastické!“ povedal ženský piskľavý hlas.
„Len vieš čo je zvláštne? Je tu vcelku vydupaná tráva,“ zašomral muž a mne stiahlo hrdlo.
„Možno sú tu nejaké túlavé psy,“ povedala ľahostajne žena.
„Možno. Je to tu zanedbané. Dobre ešte sa pozriem na vchod a môžeme ísť. Vrátime sa sem zajtra, keď budeme mať kľúče.“
Ešte asi šesť minút sme čakali, kým bránka opäť zavŕzga a potom sme sa desať minút odhodlávali preliezť späť na ulicu.
„To bolo fakt tesné!“ vydýchol Skyler.
„Totálne! Nikdy by ma nenapadlo, že tam niekto príde. A hlavne keď tam budem.“
„Ešte tam niekedy pôjdeš?“ opýtal sa zvedavo.
„Hovorí sa mi to ťažko, ale asi nie. Tie nervy mi za to nestoja. Je tu plno iných domov a miest, kde je pokoj.“
„Potom mi daj vedieť, keď niečo také nájdeš. A čo teraz?“ nadvihol obočie.
„Za päťdesiat minút mám byť v kníhkupectve. Ak nechcem prísť o brigádu, tak by som mala vyraziť.“
„Môžem ťa ísť odprevadiť?“ spýtal sa.
„Keď chceš,“ mykla som plecami.
„Christie, ak chceš, môžeš už ísť,“ povedala prívetivým hlasom pani Marková, majiteľka kníhkupectva.
„To je v pohode. Ešte uložím tieto knihy,“ povedala som pokojne.
„Ja ich uložím. Alebo Elizabeth. Christie, naozaj. Máš posledný sobotný prázdninový večer,“ prehovárala ma.
„Ale mne to nevadí. Som tu rada,“ mykla som plecami.
„Zlatko, určite máš lepší program, než trčať tu a ukladať knižky na poličku. Za trištvrte hodinu zatváram a nie je nával. Pokojne choď,“ povedala a videla som na nej ako veľmi chce, aby som išla domov. Možno by som aj išla, keby sa mi chce ísť domov, alebo keby mám ísť s kým von.
„No, ani nie,“ zamrmlala som.
„A čo ten chlapec, ktorý ťa sem odprevadil?“ potmehúdsky sa uškrnula.
Iba som prevrátila oči a pokrútila hlavou.
„Asi ťa nepoteším, pretože za chvíľu je tu.“
Zatvárila som sa, že som to nepočula a ďalej som ukladala knihy.
Onedlho sa v otvorených dverách zjavil Skyler. „Dobrý večer, pani Marková,“ povedal zdvorilo. „Čau Chris. Kedy končíš?“ opýtal sa a napravil si šiltovku.
„Za štyridsaťjeden minút,“ povedala som s pohľadom upierajúcim na knihy.
„Christie, ak teraz neodídeš, tak sa nabudúce nemusíš ani vracať,“ povedala s predstieraným hnevom pani Marková.
„Fajn,“ povedala som a knihu, ktorú som držala v ruke som do poličky zasunula silnejšie ako bolo treba. Spod pultu som si zobrala svoje veci.
„Tak dovidenia, pani Marková,“ pozdravila som sa a odišla som.
„Ako bolo v práci?“ uškrnul sa Skyler.
„Na čo si prišiel?“ povedala som nahnevane.
„Nemal som?“ povedal zmätene.
„Nie, nemal.“
„Tak prepáč,“ usmial sa ešte viac.
Mykla som plecami.
„A teraz ideme kam?“ evidentne som mu bola na smiech, aj keď neviem čo mu bolo na mne také vtipné.
Prešla som pred neho, otočila som sa a zastala. „K tebe domov po môj blok,“ teraz som sa uškrnula ja.
„Alebo?“ nadvihol obočie.
„Alebo vymysli niečo ty, keď už si sa sem dotrepal. Keby neprídeš, tak som mohla skončiť s tými knihami, potom by som šla domov a pravdepodobne by som si zahrala niečo na gitare. A pravdepodobne nejakých pár pesničiek od Old years.“
„Aha. A čo keby sa len tak flákame po meste? Alebo vlastne... Je večer. Tí majitelia majú prísť až zajtra...“
„Nie!“ prudko som potriasla hlavou. „Čo ty vieš, či sa tam nevrátia alebo čo? Nie, ďakujem, nemám záujem.“
„Prosím! Posledný krát.“
„Keď tam tak strašne chceš ísť...“ začala som.
„Ďakujem, Chris!“ povedal, silno ma objal a ja som zalapala po dychu.
„... tak tam choď sám.“ dokončila som a zovretie povolilo.
„Čo tam asi budem robiť sám?“
„Čo tam budeš robiť so mnou?“
Mykol plecami. „Rozprávať sa.“
„Super, to sa môžme aj hocikde inde,“ povedala som. „A o čom sa chceš rozprávať?“
„Pán Úžasný už pristál alebo sa zrútil niekde do mora?“ povedal a uškrnul sa.
„Ty s tým asi neprestaneš, že?“ povedala som pochybovačne.
„Asi nie,“ pokrútil hlavou.
„Dobre, ale ja prestávam. Si fakt trápny. Nemá ťa to čo trápiť,“ povedala som nahnevane.
„Ale má.“ usmial sa.
„Prečo by malo?“
„Prečo by som sa nemohol naňho pýtať?“ nadvihol obočie.
„Veď sa pýtaj, ale nevolaj ho tými tvojimi blbými prezývkami.“ odvrkla som.
„Dobre, tak... Ryan,“ povedal s veľkým dôrazom, „už pristál?“
„A na čo ti to je?“ opýtala som sa nechápavo.
„Chcem vedieť na čom som,“ povedal a napravil si šiltovku.
Vzdychla som si. „Ja ti poviem na čom si.“
„Hm... Naozaj?“ opýtal sa neisto.
„Hej. Si na chodníku. A najbližšiu polhodinu, pravdepodobne, na ňom zostaneš.“ uškrnula som sa a zrýchlila som krok.
Teatrálne sa zasmial. „To bolo fakt vtipné.“
„Ja viem.“ uškrnula som sa a vykročila som smerom ku Skylerovmu paneláku.
„Ako dlho ťa budem musieť ešte prosiť, aby si hovoril o Ryanovi bez toho ironického tónu?“ povedala som naštvane. „Ak v tom mieniš pokračovať, tak o ňom ani nehovor. Viem čo si o ňom myslíš, akú máš o ňom mienku a za koho ho považuješ. Nechce sa mi to počúvať stále dookola.“
„Ale mňa to baví,“ usmial sa Skyler.
Dorazili sme k môjmu vchodu. Otvorila som dvere a nohou som ich držala otvorené.
„To je síce milé, že ťa to baví, ale vieš čo pre mňa znamenal. Bol to môj najlepší kamarát. A asi aj stále je,“ povedala som smutne a prosebne som pozerala na Skylera.
„A ja nie som?“ otrčil spodnú peru a zatváril sa sklesnuto.
„Veď si, si,“ prevrátila som oči. „Vidíš, o jeden dôvod viac, aby si ňom prestal hovoriť. Ubližuje mi to. Nechápem, čo ti to dá, keď o ňom budeš hentak rozprávať. Nakoniec, bol to aj tvoj kamarát.“
Pokrútil hlavou. „Nebol.“
„Jasné, nebol. On bol kamarát iba vtedy keď si ho potreboval,“ povedala som trochu nahnevane a dala som mu päsťou do pleca.
Pošúchal si ho. „Ja som sa s ním bavil len preto, lebo si sa s ním bavila ty,“ vysvetľoval.
„Naozaj? Dobre, už tu nebýva, ty ho už neuvidíš, tak o ňom nerozprávaj. Aspoň kvôli mne.“
„Ja sa len chcem priebežne informovať, či ho máš ešte rada,“ zdvihol ruky na obranu.
„A čo si sa dozvedel?“ nadvihla som obočie.
„Že som na chodníku,“ zaškeril sa a ja som sa zasmiala.
„Vidíš,“ mykla som plecami a otočila som sa, že už pôjdem.
„Chris, počkaj,“ chytil ma za ruku. Otočila som sa.
Sklonil hlavu. „Ja ťa mám rád.“
Udivene som naňho pozrela, no sklopila som zrak. Cítila som, ako som sa začervenala. Chytil ma aj za druhú ruku a ja som mu ju stisla. „Aj ja,“ zašepkala som a objala som ho.
„Dobrý večer, Homesová!“ skríkol niekto zozadu a obaja sme pozreli kto. Pani Angryová.
„Dobrý,“ zašomrala som a otočila som sa ku Skylerovi.
„Môžeš mi povedať, či ešte dlho budeš stáť vo dverách?“ spýtala sa.
Pozrela som sa na ňu. Tvár mala celú červenú. „Prečo?“
„Chcela by som zamknúť vchod. Ak si ešte nepostrehla, každý večer sa vchod zamyká, aby sem kadekto nemohol vojsť,“ vravela s dôrazom na každom slove a popri tom si premeriavala Skylera od hlavy po päty.
Skyler si odkašľal. „Tak ja už pôjdem, zajtra sa vidíme Chris,“ stisol mi ruku. Zazrel na domovníčku a pobral sa domov. Pani Angryová zamkla.
Stisla som pery a odkráčala som k výťahu.
„Vie tvoj otec s kým sa stýkaš?“ opýtala sa starostlivo.
„Prosím?“ neveriacky som na ňu vyvaľovala oči.
„Mňa do toho nič, ale nedá mi to. Áno, my dve sa nemáme moc v láske. Viem, že ty vieš byť milá. Si trochu nevychovaná, ale to už nie je tvoja chyba. Všimla som si toho chlapca. Ako som už vravela, mňa do toho nič.“
„Máte pravdu, nemáte sa do toho čo starať,“ odvrkla som.
„Christie, prosím ťa, počúvaj ma. Toho chlapca poznám.“
„A? Je to môj kamarát, chodí sem,“ mykla som plecami.
„Môžeš ma nechať dohovoriť? Môj syn je policajt, a tento tvoj kamarát sa s ním stretol. Vieš ako to myslím. Skyler sa volá, však?“
Zaťala som zuby. „Nemá vás to čo trápiť.“
„Ja len chcem, aby si sa s ním nestretla aj ty, mimo tohto vchodu. To, že mi tu robíš šmuhy topánkami, vešiaš sa po zábradlí, stopuješ výťah, premávaš sa tu ako hurikán, to je jedna vec. Ale aby si mala opletačky s políciou,“ pokrútila hlavou. „Tvoj otec je slušný človek.“
Prekvapene som sa na ňu pozerala. „Ale ja mám bielu podrážku.“
Vzdychla si. „Homesová, budem informovať tvojho otca.“
„Super,“ zašomrala som a nastúpila som do otvoreného výťahu.
V ňom som sa netrpezlivo pozerala do zrkadla. Odhrnula som si vlasy a zadívala som sa na dve malé, týždeň nastrelené náušnice v ľavom uchu. Jemne som každou z nich pokrútila.
Výťah zastal a ja som vystúpila. Kľúče som mala istotne zahrabané niekde na spodku tašky a nemala som náladu ich hľadať, preto som zaklopala. Aj tak, otec je istotne hore. Čaká kým sa vrátim. Nedočkavo som začala bubnovať prstami o dvere.
„Nó! Kde ste v keli?!“ zamrmlala som podráždene.
Po dlhej chvíli mi otvoril Matt. „Ďakujeme, nepotrebujeme opraviť dáždnik,“ žartoval a privrel trochu dvere.
„Vtipné, Matty,“ prevrátila som oči. „Otec je ešte hore?“ naznačila som perami. Prikývol. Vzdychla som si a vošla som dnu. Nakukla som do obývačky, kde Leila s otcom pozerali nejakú televíznu reláciu.
„Ahojte,“ pozdravila som ich.
„Ahoj, moja nevychovaná, drzá, nezodpovedná dcérka!“ usmial sa otec.
Oprela som sa o kreslo. „Mal by si so mnou začať niečo robiť,“ uškrnula som sa. „A zajtra sa asi dozvieš, že sa priatelím s kriminálnikmi a bársakými pofidérnymi ľuďmi.“
„A priatelíš?“ otec nadvihol obočie.
Pokrútila som hlavou. „Nie, iba sa s nimi stretávam,“ usmiala som sa.
„A tešíš sa do školy?“ zmenila tému Leila, ktorá vie perfektne zmeniť tému, opýtať sa otázku, ktorá je úplne od veci. Jednoducho: vie prekvapiť.
Otvorila som ústa, ale hneď som ich aj zavrela. „Ehm... Čo myslíš?“
Usmiala sa. „Mňa to len tak napadlo, lebo Matt zajtra letí do Kanady.“
Vnútri som skákala od radosti. Matta som v láske moc nemala, ale zas som ho ani nenávidela. Brala som ho ako... povedzme niečo medzi dobrým spolubývajúcim a kamarátom. „Aha,“ jemne som mykla plecami.
„Aby ste sa stihli ešte pobiť,“ povedala a malo to vyznieť ako žart.
„Jasné,“ zašomrala som a otočila som sa. „Tak dobrú,“ povedala som cez plece.
V kúpeľni som si trochu švihla, bola som unavená, pretože minulú noc som sa moc nevyspala. Stále som musela myslieť na Ryana. Po pol hodine a malej dileme, či si mám ľahnúť na posteľ alebo na môj parapetový gauč, či sa mám zakryť, alebo nechať odokrytá, som si ľahla na posteľ a zaspala som napoly prikrytá antialergickým paplónom.
<- Úvod - klik
Úvod (Keylee) - kllk
KEYLEE
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár