KEYLEE


Nahnevaná som sedela v aute a zazerala som na otca. Povedal, že si môžem robiť čo chcem! Mohla som čakať, že to takto dopadne. Síce som bola rada, že nemusím ísť do školy pešo, keďže som ráno zaspala, tak či tak by som to po vlastných nestihla.
Lenže raňajšia hádka o všetkom rozhodla. Leila povedala otcovi, že nemá byť hlúpy a má ma do školy zobrať autom, aby si o ňom znova nemysleli, že titul a certifikát dostal pre nič za nič. Chcela to kvôli nemu, nie kvôli mne. Viem, že si na mňa doteraz nezvykla. Snaží sa to maskovať falošnými úsmevmi a prehnanou priateľskosťou a starostlivosťou. Neraz som počula jej rozhovory s otcom, aká som neposlušná a drzá, a že by so mnou už mal konečne niečo robiť, pretože sa v živote stratím a nikde neuchytím. Vtedy som si povedala, že ju už nebudem počúvať, pretože viem, že sa v živote stratím určite menej než ona – prinajmenšom si nájdem lepšieho chlapa ako je môj otec.
Hlava mi skĺzla na okno, kde mi v pravidelnom rytme udierala o sklo. Zrazu som si na niečo spomenula. Vybrala som si z vrecka mobil a rýchlo som napísala Skylerovi..
„Christie?“ spýtal sa ma otec zúfalým hlasom. „Prečo mi to robíš?“
„Robím čo?“ povedala som bez záujmu.
„Prečo si takáto zlá, prečo ma neposlúchaš. Ja... ja som už v koncoch!“ buchol rukami do volantu až som nadskočila.
„Prečo sa ma pýtaš? Povedal si, že už je všetko na mne, nech sa rozhodujem sama ako chcem, že už sa do mňa starať nebudeš,“ odvrkla som a začala som si znútra hrýzť líce.
„Christie! Okamžite prestaň!“ zvrieskol otec.
„Čo je?!“ opýtala som sa zmätene.
„Naozaj by si bola šťastnejšia, keby robíš všetko sama, keby sa vôbec o teba nestarám?“
Prevrátila som oči a zaťala päste. „Vieš kedy by som bola naozaj šťastnejšia?“
Otec pokrútil hlavou.
„Keby bývame len my dvaja. Bez Leily,“ povedala som ostro. Uvedomila som si, že to nebol práve najlepší nápad, vyťahovať túto tému v aute, ak nechcem skončiť s hlavou v čelnom skle.
„Chris, ale... Predsa o tomto sme sa už rozprávali. Myslel som si, že si si za tie roky už zvykla. Ona ťa má rada,“ povedal zaskočene.“
„No to vidím!“ zafrflala som. „Len čo sa stará do vecí, do ktorých jej nič! Chová sa ako keby bola moja mama, hoci je obyčajný príživník! Neznášam ju, neznášam jej správanie, jej syna, všetko!“ kričala som a z očí mi vyhŕkli slzy.
„Chris! Ale no tak!“ povedal otec a meravo sa pozeral dopredu. Videla som, že aj jemu sa zaleskli oči.
„Buď ja alebo ona,“ povedala som tichšie.
„Prosím?“ spýtal sa otec zarazene s jasnými známkami šialeného hnevu.
„Počul si dobre,“ pokračovala som pokojne. „Žiadna dobrá Chris nebude, kým bude do jej života zasahovať ona. Bola som ticho už dosť dlho, ale už mi to lezie na nervy.“
Akurát sme prišli pred školu. Otec nestihol ani poriadne zaparkovať a ja som už stála jednou nohou na parkovisku. Zatresla som dverami najsilnejšie, ako sa len dalo.
Bežala som ku hlavnému vchodu školy. Preletela som cez otvorené vstupné dvere. Skoro som vrazila do pána Dotsa – riaditeľa, ale úspešne sa mi podarilo vykľučkovať. Predrala som sa pomedzi dav na schodoch a na prvom poschodí som prudko zabočila doľava – smerom k mojej skrinke. Rozbehnutá som plnou rýchlosťou vpálila do Skylerovho náručia, ktorému sa podarilo udržať sa na nohách a nespadnúť.
„Ahoj!“ usmial sa.
„Čau!“ aj ja som sa usmiala.
„Chris je dneska nejaká rozbehnutá! Dúfam, že jej to vydrží, keď uvidí ten rozvrh a predmety,“ povedal neisto.
„Prečo? Máme veľa dejepisu? Alebo matiky? Prosím! Povedz, že nie!“ zúfalo som si skryla tvár do dlaní.
„No... nie. Dejepis máme len jedenkrát do týždňa a matiku trikrát. Ale máme nový predmet, ktorý ťa určite nepoteší. A vyučujúci detto,“ povedal opatrne.
„O čom to rozprávaš?“ spýtala som sa vydesene. „Dúfam, že nič so starou Trawisonkou!“
„Nie. Nič s ňou,“ potriasol hlavou a v očiach mal stále obavu.
„Povieš mi konečne, čo to je?“ opýtala som sa už trochu nahnevane.
„Myslím, že bude lepšie, ak si to pozrieš sama,“ povedal pomaly, do rúk mi vložil list papiera, pravdepodobne s rozvrhom hodín, a chlácholivo mi pošúchal plece.
Očami som chaoticky lietala po rozvrhu a hľadala niečo, z čoho by som mala mať strach. Asi po piatich sekundách mi do očí udrel názov nového predmetu. Vzápätí som si všimla vyučujúceho.
Vytreštene som sa pozerala na predmet a hlavne na to meno. Cítila som, ako mi z tváre odchádza krv, ako blednem. Prišlo mi zle. Nemotorne som s buchotom narazila chrbtom do skrinky, s cieľom oprieť sa. Pomaly som sa zosunula na zem a znova som začala dýchať. Krútila som hlavou zľava doprava. To nie je možné! To sa nesmie! Predsa...!
Zúfalo som sa pozerala na ten zdrap papiera.
„Chris? Chris! Si v poriadku?“ spýtal sa ma Skyler a znova ma pohladil po pleci.
Potriasla som hlavou. „Psychológia? Benjamin Homes?“ vypľula som zo seba. „Ako mi to mohli spraviť? Ako mi to mohol otec spraviť?! Nič mi nepovedal. Ja-ja-ja-ja-ja... Ja som skončila!“ vyhŕkla som a schovala som si tvár do dlaní.
„Ále no... hádam to nebude až také zlé,“ povedal chlácholivo Skyler, z ktorého som cítila, len obavy.
Zrazu, ani neviem ako, som sa ocitla opäť na nohách. „Myslím, že to bude zlé!“ povedala som zúfalo. Tentoraz to veta Hádam to až také zlé nebude nezachráni.
„Predsa je to tvoj otec, aspoň budeš mať výhody,“ povedal povzbudivo.
„Skyler!“ chytila som ho za plecia a potriasla ním. „Práve to, že je môj otec, všetko ničí!“ povedala som zúfalo. „Chcela som sa mu čo najviac vyhýbať, a nie s ním byť,“ zaletela som zrakom do rozvrhu, „trikrát do týždňa o tri hodiny na viac! Neprežijem to. Nechcem, aby ma učil!“ zvolala som a tresla som hlavou do skriniek.
„Uvidíš za dve hodiny. A možno by sa to dalo vybaviť na vedení školy!“ povedal víťazoslávne.
Úkosom oka som sa naňho pozrela. „Jasné, Dots mi rád pomôže, po všetkých mojich priestupkoch,“ prevrátila som oči a vzdychla som si. „Nedá sa s tým nič robiť,“ pokrútila som hlavou. „Budem ho musieť ignorovať,“ pokrčila som plecami, rýchlo som si zobrala zo skrinky všetky potrebné veci a zamkla som ju. Zdrapila som Skylera za ruku a nervózne som ho ťahala smerom k triede.
Vkročila som do triedy a sadla som si do poslednej lavice pri okne - mojej lavice. Skyler sa sadol na lavicu a pohľadom Zvládneš to! sa na mňa pozeral. Asi o pol minúty za ním prišiel David a odtiahol ho niekam preč. Vzdychla som si.
Akonáhle vyšli z triedy, dovalila sa za mnou Barbie skupinka – Madison, Kyra a Bianca. Pôvabne ku mne doklopkali s topánkami na vysokých opätkoch, v letných šatách a komplikovaným mejkapom s umelými mihalnicami.
„Ó, ahoj, Christie!“ pozdravila ma Kyra s posmešným úškľabkom.
„Ó, čo chceš?“ povedala som otrávene.
Bianca pokrčila nosom. „Mohla by si sa správať trošku slušnejšie, čo povieš?“
„To počujem od tej pravej,“ prevrátila som oči. „A ľutujem, nemohla. Teda, neľutujem.“ Postavila som sa.
„My sa len chceme opýtať, ako pristál Ryan“ povedala Kyra a na tvári mala ten svoj protivný výraz. Ona ho má, hádam, aj keď spí! pomyslela som si.
„Prečo mu nezavoláš, keď to chceš vedieť?“ zdvihla som obočie. Zatínala som päste, zuby, nohy som tlačila do zeme, len aby som sa nerozrevala a zachovala normálny tón hlasu.
„Lebo ty by si to mala vedieť, keď ste boli taký skvelý kamaráti,“ povedala Kyra a arogantne sa usmiala.
Do triedy vošiel Skyler a ja som bola celá šťastná. Predral sa okolo nich a znovu si sadol na lavicu.
„Čo chcete?“ opýtal sa ich.
„Len chceme vedieť, ako pristál Ryan,“ povedala Kyra a pristúpila bližšie ku Skylerovi. Zaťala som päste o niečo silnejšie.
S obavami sa na mňa pozrel. „Dajte jej pokoj,“ povedal nahnevane.
„Och, Christie! Takže už Skyler?“ povedala nesmelo Medison a mňa začalo trhlo.
„Čo so mnou?“ nechápavo sa na nich pozeral.
„Nejako rýchlo si zabudla na Ryana. Chudák, keby to vie,“ pohoršene pokrútila hlavou Kyra.
Vyhŕkli mi slzy. Už som sa neudržala. Vrhla som sa dopredu a päsťou som Kyre vrazila jednu do tváre. Skyler ma zdrapil za ruky a pritisol, aby som nespravila nejakú hlúposť, no jeho reflex bol oneskorený. Bianca s Medison neveriacky hľadeli okolo seba, Kyra si držala líce a ústa, všetci ostatní mali na tvárach rozjarené výrazy.
Kyra išla niečo povedať, ale Skyler jej skočil do reči. „Drž hubu, Kyra! Nemala si ju provokovať, to máš za to.“
„Christie! Zaslúžila by si si vyznamenanie! Splnila si sen väčšiny,“ zaškeril sa Nigel. „Ha-ha, Kyra, konečne si ti to vrátilo!“
Zo všetkých strán sa ozývali pochvalné výkriky.
Zazvonilo a do triedy vošiel profesor. Všetci sa ako na povel utíšili a posadali si. Kyra sedela so sklonenou hlavou, tvár jej zakrývali vlasy. Medison s Biancou sa za ňou vystrašene pozerali.
„Vztyk! Dobrý deň, študenti! Ďakujem, posaďte sa!“ povedal Boetter – profesor angličtiny a zároveň náš triedny.
Naštvane som si sadla. Odsunula som si stoličku ku Skylerovi, aby som Boettra nevidela.
Po nudnom úvodnom príhovore sa nás s veľkým zaujatím začal vypytovať na naše prázdniny. Mohla som tušiť, že ako prvej sa opýta mňa.
„Christie Eileen Homesová,“ oslovil ma a ja som prevrátila očami. Zjavne môj úkryt nezabral. „Povedz nám, ako si trávila prázdniny, kde si bola s otcom? Ó, mimochodom, dnes som ho nestretol, a budúcu hodinu máte s ním, tak ho pozdrav. Takže?“
Vzdychla som si. „Koľké to šťastie,“ zamrmlala som a Natasha, ktorá sedela predo mnou sa zachichotala.
„Prosím? Ako ste trávili prázdniny?“ spýtal sa, akože prvú vetu prepočul a nahol sa smerom ku mne.
Mykla som plecami. „Kanada, Hothwinnton.“
Boetter tlesol rukami. „Skvelé!“
Prevrátila som oči. „Úžasné,“ povedala som ironicky.
Profesor prešiel očami po triede. „A bol niekto mimo Ameriky? V Európe alebo Austrálií? Navštívil niekto ostrovy v Tichom oceáne? Kyra Teagerová!“ ukázal na ňu prstom. „Vy vždy chodíte na exotické dovolenky, však? Kde ste boli tento rok?“
Kyra zdvihla hlavu a odhrnula si vlasy z tváre. Ľavé líce mala jasno červené až po ústa, ktoré tiež nemali pôvodný odtieň. Oči mala rozmazané od plaču. Kútikom oka som si všimla Biancu. Mala trochu vydesený pohľad, triasla sa a striedavo sa pozerala na mňa a Kyru.
Vyplazila som jej jazyk a otočila som sa smerom od nich.
„Čo sa ti stalo?“ povedal prekvapene a zvedavo Boetter.
Predsa len som sa otočila späť. Kyra potriasla hlavou.
„Čo sa ti stalo?“ zopakoval Boetter.
Kyra opäť potriasla hlavou.
Bianca sa celá triasla a upriamene sa na mňa pozerala. Vyzývavo som zdvihla obočie. Vedela som, čo spraví.
Bianca sa roztrasene postavila a zvrieskla: „To Homesová! Ona ju udrela!“ Rozplakala sa a objala Kyru. Pri tom pohľade ma až striaslo.
Boetter na mňa vypleštil oči. „Christie Homesová?! Čo to má znamenať?“
„Ja som sa len bránila, psychicky ma týrala,“ vysvetlila som nevinným hlasom.
„Okamžite sa jej choď ospravedlniť, Christie!“ prikázal mi profesor.
„Prosím? Ja?“ prekvapene som opýtala a sánka mi padla, div že nie na dlážku. „Nikdy, nemám sa jej za čo ospravedlňovať!“ vyprskla som.
„Nebuď drzá! Ublížila si jej!“ skríkol na mňa Boetter.
Buchla som päsťami do lavice a postavila som sa. „Oproti tomu, ako ona mne ubližuje tými jej rečami, je toto nič!“
„Do riaditeľne!“ zvrieskol Boetter a každého trhlo do pozoru.
Prižmúrila som oči, postavila sa a odkopla som stoličku dozadu, až s rachotom buchla. Naštvane som trhla kľučkou, aby som otvorila dvere, ktoré som následne s veľmi hlasným tresknutím zavrela. Zhlboka som sa nadýchla a rozbehla som sa do riaditeľne.

Znudene som sedela na lavičke v tureckom sede s hlavou podopretou rukami na školskom ihrisku. Už pätnásť minút som počúvala prednášku o tom, ako správne narábať s hrabľami a lístím. Človek by si možno ani nepomyslel, aká náročná je teória.
Skrátka – Dots si nevedel vymyslieť lepší trest, než hodinové vylúčenie zo školy a verejnoprospešné práce na ihrisku, čím sa mi neospravedlnená hodina maže. Avšak (!), predtým musím byť riadne ponaučená naším prihlúplym školníkom o zásadách práce s náradím a podobne.
„Ste pripravená vrhnúť sa do práce a pohrabať lístie?“ povedal Shovel nadšene.
Vystrela som sa, položila som si ruky na kolená a udivene som sa rozhliadla okolo seba. „Ehm, ale tu žiadne lístie nie je.“
Shovel sa zatváril zaskočene a tiež sa poobzeral dokola. „Naozaj? No, ale je tu drobný odpad a malé konáriky,“ povedal rozpačito.
„Tie sú asi mikroskopické,“ zamrmlala som.
„Dobre, rob si svoju prácu. Tu máš vrece,“ povedal rázne a vtisol mi do rúk veľké igelitové vrece.
„Ale ja mám nové oblečenie!“ zaprotestovala som.
„V poriadku, máme tu montérky...“
„Nie!“ zvolala som rýchlo. „To je fajn. Nejako to prežijem. Stačia mi rukavice.“
Rozprestrela som vrece a nahádzala som tam trochu trávy, ktorú som vyšklbla rovno aj s hlinou. Nafúkla som ho vzduchom a zaviazala som ho provizórnym uzlom.
Pobehla som k zadnej časti školy, kde bol pripevnený rebrík, ktorý sa mal pôvodne vždy, nejakým spôsobom zabezpečiť, aby sa nepovolané osoby nedostali na strechu školy. Vždy to ale ostalo pri pôvodne.
Obzrela som sa okolo seba, či niekto nie je na blízku, chvíľu som sa započúvala, či nebudem počuť blízke kroky, ale nikde nikoho nebolo. Rýchlo som sa vyštverala po rebríku hore a rýchlo som zoskočila z múrika, ktorý lemoval strechu. Ostala som trochu zaskočená – bolo tam veľa obalov od cukríkov a plastových fliaš. Rýchlo som ich nahádzala do vreca a sadla som si na rozpálenú betónovú strechu.
Vytiahla som si z vrecka mobil. Najskôr som pozrela na Twitteri, či OY nepridali nejaký nový príspevok, potom som si pustila jednu zo zabudovaných hier. Aj keď ma to vôbec nebavilo a nevedela som ani čím sa to ovláda, aj naďalej som tak zabíjala čas. Stále to bolo lepšie, než byť na hodine s otcom.
A koľko zábavy bude doma, kvôli tomu, že som Kyre jednu vrazila! A nech! pomyslela som si a mykla som plecami. Zrazu mi hru prerušil príchod správy. Buď operátor alebo Skyler. Ťukla som na ikonku správy. Ako zvyčajne som sa najskôr pozrela na odosielateľa. Na prvý pohľad som si všimla len to, že je to číslo, ktoré nemám uložené v kontaktoch. Vzápätí na to som si všimla jednotlivé číslice a spoznala som známe číslo.

Chris.Tak co,aky bol prvy den v skole? Ja som uz doma(casovy posun ).Je tu uplne ina atmosfera(nechaj si svoje pasma Jedno dievca z mojej triedy sa na teba strasne podoba, skutocne vyzera ako ty v elegantnom obleceni Je to zvlastne ..Preto mi chybas stale viac a viac Maj sa krasne

Ryan, ani si nevieš predstaviť, ako mi chýbaš! myslela som si v duchu a prehĺtala som slzy. Bez Skylera by som to však znášala oveľa, oveľa ťažšie. uvedomila som si.
Zišla som zo strechy a hodila som vrece do kontajneru a pomaly som sa šuchtala k bočnému vchodu školy. Opatrne som sa prešmykla okolo riaditeľne a ticho som vyšla po schodoch na našu chodbu, kde som na päť minút schovala na dievčenských záchodoch.
Zazvonilo. Všetci vybehli z tried a ja som sa snažila stratiť sa v dave.
Keď som konečne našla Skylera, predrala som sa k nemu a odtiahla ho nabok – rovno k naším skrinkám.
„Jé, Chris! Konečne!“ zvolal a silno ma objal. „Ty máš jediné šťastie, že si nebola na tejto hodine. Chceš sa dnes vrátiť domov?“
„Otec bol naštvaný.“ Nepýtala som sa.
„Ak chceš, môžeš prespať u mňa,“ ponúkol mi a nahodil lišiacky úsmev.
Tresla som mu do ramena a pokrútila som hlavou.
„Radšej si to zlíznem teraz, potom by to bolo len horšie,“ mykla som plecami.
Zrazu ma niečo silno trhlo za ramená a otočilo k sebe. O-ou!
Predo mnou stál rozzúrený otec. „Christie! Doma sa porozprávame. Máš problém! A veľký!“ syčal.
Nahodila som ľahostajný výraz a otrčila som spodnú peru.
Otec ma prebodával pohľadom. Svojím pevným stiskom mi drvil mi ramená a kľúčne kosti. Pustil ma, zvrtol sa a nahnevane odišiel.
Otočila som sa späť ku Skylerovi a sťažka som vydýchla. „Stále platí tvoja ponuka?“
Skyler sa uškrnul. „Samozrejme.“



<- Predchádzajúca kapitola

Nasledujúca kapitola ->

KEYLEE

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár