EPILÓG

Layton

Ešte hodina a päť minút a ubehne presne päť mesiacov od momentu, kedy Rebecu naložili do sanitky. Za päť minút bude päť mesiacov, odkedy upadla do kómy. Je naozaj šťastie, že brat Rebecinej mamy je lekár. Nedovolí aby ju odpojili.
„Lay?“ oslovila ma Nita.
Neochotne som otočil hlavu smerom k nej.
„Viem, že je to pre teba ťažké, ale...“
Odvrátil som hlavu. Také reči nemienim počúvať.
„Tých osemnásť kilometrov si pokojne môžeš odkráčať.“ zamrmlala si pod nos.
„Nita? Prečo si nezostala doma s Eliou? Kľudne so mnou mohol ísť aj Marc.“ povedal som vyrovnane.
„Nie. Nemohol. Teda... chcel aby som šla s tebou ja.“ povedala a upierala pohľad na autá pred nami.
Jasné, radšej bude doma s dvojmesačným dieťaťom ako by mal utešovať šestnásťročného tínedžera v katastrofálnom citovom rozpoložení.
Pol hodina.
„A sme tu.“ vzdychla si Nita.
„Hurá.“ povedal som sarkasticky.
„Prestaneš byť v najbližšej dobe apatický?“
Mykol som plecami.
„Layton, prosím ťa!“ prosebne sa na mňa pozrela. „Aspoň kvôli Haylee.“ otvorila zadné dvere a pomohla Haylee vystúpiť. Ona išla s nami???
Zmätene sa na nás pozerala. Akoby cítila moju vnútornú prázdnotu a Nitine obavy o moje duševné zdravie.
Prevrátil som oči a vykročil som smerom ku pavilónu kde... bola. Vstúpili sme do malej haly a vyšli sme po schodoch na tretie poschodie. Chodbička, ktorá sa mi po štyroch mesiacoch zunovala, ktorú som mal tisíce ráz odkrokovanú – tridsaťpäť krokov po dĺžke a dvanásť po šírke – sa od prvej ani poslednej návštevy nijako nezmenila. Divná sklenená stena zafarbená krémovou farbou tam stále bola. Hnusná fľakatá fialovočervená dlažba tam naďalej bola, takisto ako vysedené lavičky so ošúchaným koženým poťahom. Papier vycapený na jednej zo sklenených tabúľ stále prosil návštevníkov aby nenosili pacientom potraviny, ktoré nepatria do ich diétneho jedálnička, aby dodržiavali návštevné hodiny a podobné veci.
Nita zazvonila na zvonček pri hnusných drevených dverách s malým okienkom a záclonou. O desať sekúnd otvorila príjemná sestrička. „Dobrý deň!“ usmiala sa.
Dobrý! Pche!
„Dobrý deň. Prišli sme za Rebecou.“ povedala Nita. Každí ju už poznal. Vedel kto je.
„Jasné poďte. Ale toto dievčatko asi za ňou nemôže ísť.“ povedala ospravedlňujúco.
Haylee na mňa smutne pozrela. Šklbalo jej kútikmi a očká sa jej začali lesknúť. Zdvihol som ju na ruky a dal pusu na líčko.
„Chodieva s nami dnu.“ povedal som.
„Suzan, môžeš ju pustiť.“ povedal hlboký autoritatívny hlas doktora Fylla, ktorý sa vynoril spoza sestričky.
Zdravotná sestra sa začervenala a zaviedla nás k izbe číslo dva. Jemne otvorila dvere.
Nad posteľou sa nakláňali Rebeciny rodičia. Robert mal položenú hlavu vedľa jej hlavy a niečo jej rozprával.
Keď som vošiel, Paul Twin na mňa okamžite zazrel. No nie už tak vražedne ako pred piatimi mesiacmi. Nie už tak, ako keď som ho stretol prvý krát v nemocnici. A ako keď ma chytil za golier trička a začal mi nadávať. Bolo mi naozaj ľúto, že mi nevrazil. Zaslúžil by som si to. Aj omnoho viac. Aj teraz. Je to moja vina, že je Rebeca tu. Ja som to zavinil. Strašne rád by som sa bol zmlátil aj sám, ale masochizmus sa u mňa doposiaľ neprejavil. A to čo mi spravil Neil je iba štvrtina toho čo by som si naozaj zaslúžil.
„Dobrý deň.“ pozdravil som.
„Ahoj.“ odzdravila Ann.
„Dobrý ako pre koho.“ počul som Paula.
Zaťal som zuby.
„No dobre, mi ešte prídeme. Poďte chlapci. Zatiaľ ahoj Beckee.“ pani Twinová pobozkala Rebecu na čelo a s ostatnými príslušníkmi rodiny odišla z izby.
Podišiel som k posteli. Natiahol som prsty k jej ruke, v ktorej bola napichnutá infúzia. Jemne som jej ju pohladil.
„Ahoj.“ zašepkal som.
Píp píp píp. odpovedali mi prístroje.
„Ebeca.“ zamrmlala Haylee. Nita ju podržala a ona pohladila Rebecu po tvári. Potom ju položila na zem.
„Lay, ja teda... no pôjdem si dať kávu. Nerobí mi dobre toto nemocničné prostredie.“ povedala sklesnuto.
Prikývol som.
„Rebeca,“ pohladila ju ramene, „ešte prídem.“
Keď odišla aj s malou Haylee naklonil som sa k Rebece bližšie. „Beckee... ja... rád ťa vidím. Vyzeráš... skvele. A... asi ti s tým už idem na nervy... keď... sa zobudíš, tak mi jednu poriadnu vrazíš. Za tieto reči a za to... čo sa ti stalo. Len... aj keď ti to vravím už po miliónty krát... prepáč... strašne ma to mrzí... viem že z toho nemáš nič, z tých mojich ospravedlnení, len chcem aby si vedela ako ma to strašne mrzí. Milujem ťa a vždy budem. Keby môžem, tak by som si....“ zasekol som sa v polovici vety. Chcel som povedať, že by som si to s ňou vymenil, ale potom by ona dostala od Neila... ale keby som si to s ňou vymenil až potom, tak... dosť! „... ti sem priniesol Blandera. Je mu smutno. Ale určite nie tak ako mne“ dokončil som.
Vtedy sa otvorili dvere a vstúpil nový návštevník. Stačil mi pohľad úkosom oka a vedel som kto prišiel.
„Rebeca! Ahoj!“ povedal natešene Neil a stisol Rebece ruku. Vystrel som sa a odkašľal si.
„Ech, jasné. Čau Layton. Vidím, že už máš ksicht celkom taký ako pred tým. Gratulujem!“ povedal sarkasticky.
„Bohužiaľ hej.“ zatváril som sa tragicky. „Chcelo by to ešte pár štichov.“
„Myslím, že stačilo keď ti z nosa začala tiecť krv.“ zašepkal aby som to počul len ja.
Ja by som tomu ešte pridal. pomyslel som si.
Mykol som plecami. „Je mi to jedno.“
„Už si dostal čo si mal.“ zachechtal sa Neil.
„Jasné. A Lucas je u vás?“ zmenil som tému.
„Hej. Mama ho stráži.“ odvetil prosto. „Rebeca, určite sa tešíš keď uvidíš svojho malého brata. Je nádh...“
„Ako ty.“ skočil som mu do reči. „Má jemné hnedé vlásky a modré očká, ktoré sa mu menia do sivomodra. Ako rád by som ich porovnal!“ pokračoval som pokojne. Ann si na rozdiel od jej manžela, mňa a vôbec väčšiny, až na moju rodinu, nemyslela, že to, čo sa stalo Rebece je moja vina. S Nitou sa skamarátili a chodili do parku kočíkovať Eliu a Lucasa.
„Vyzerá inteligentne. Myslím, že sa bude učiť lepšie ako Robert.“ povedal rýchlo Neil.
„Zato ty inteligentne nevyzeráš.“ odfrkol som.
„Určite inteligentnejšie než ty.“ odvrkol.
„Naozaj? Ja sa aspoň nehrám na niekoho, kto nie som. A nemiešam sa do vecí, do ktorých ma nič nie je.“ povedal som arogantne.
„Napríklad?“
„Napríklad aj vtedy keď si mi dal na hubu. Čo sa ty vôbec do toho staráš? Nieže by som si to nezaslúžil, ale načo si sa do toho začal pliesť? Čo si Rebece? Bratranec z druhého kolena. Videli ste sa keď ste boli malí a pred pol rokom. Myslím si, že na vaše prvé stretnutie sa nepamätá a dúfam, že sa nebude pamätať ani na to posledné.“ vyprskol som.
„Ako si môžeš niečo také priať? Na tvojom mieste by som...“
„Lenže ty nie si na mojom mieste! Chlapče, zobuď sa konečne! Ste rodina. O čo ti ide?“
„Vďaka za starú informáciu. Ja len chcem, aby bola šťastná.“
„Skvelé! Bude. Misia splnená. Môžeš jej dať pokoj.“
„Prečo by som mal?“
„Pres...taňte...“ozval sa zachrípnutý hlas a obaja sme sa ako na povel otočili k Rebece.
Oči mala otvorené v štyridsať stupňovom uhle.
„Rebeca!“ skríkol som a hodil som sa k posteli.
Pozrela sa na mňa a kútiky úst sa jej pohli smerom nahor. „Lay.“
„Ty... ja... Beckee! Ty... si hore!“ vyjachtal som zo seba.
Prikývla a usmiala sa ešte viac. Opatrne, pomaly mi položila ruku na tvár.
„Neplač.“ zašepkala a ja som pochopil, že mi zotrela slzu. Zaleskli sa jej oči.
„Ani ty.“ urobil som to isté.
Neil si nedočkavo odkašľal a nervózne dupkal nohou. Rebeca sa naňho vôbec nepozrela. Pohľadom spočívala len na mne. Snažil som sa ho ignorovať.
„Idem po Mika.“ povedal so značným sklamaním v hlase.
„Choď.“ povedal som ľahostajne. Odišiel z izby.
Rebeca si opatrne odkašľala. „Kto to bol?“ povedala zmätene.
Otvoril som ústa, ale znova som ich zavrel.
„A čo to máš na tvári? O čom si to rozprával?“ pokračovala naliehavo.
Neveriacky som sa na ňu pozeral. „Naozaj nevieš kto to bol?“
„No,“ sklopila zrak, „dúfala som, že zabudnem.“
Vyprskol som do smiechu.
Zasmiala sa. Ako veľmi mi ten smiech chýbal!
„Ďalej.“
„Čo ďalej?“ nechápal som.
„Čo to máš na tvári? Čo sa stalo keď som spadla? Čo sa stalo s...“ zavrela oči a potriasla hlavou.
„Je v nápravnom zariadení. Pravdepodobne to bol pokus o vraždu, takže...“ vzdychol som si.
Rebeca sťažka vydýchla. Chlácholivo som ju pohladil po vlasoch.
„A keď si spadla... kým som sa dostal k tebe, kotúľala si sa dobrých dvesto metrov. Potom som zavolal záchranku. Trvalo jej to takmer hodinu, kým sa dostali k tebe. Záchranári zavolali políciu. Ja som išiel s tebou do nemocnice, odkiaľ som zavolal tvojim rodičom. Tvoj otec bol na mňa... veľmi nahnevaný. A ten zázrak čo tu bol tiež.“ uškrnul som sa.
Rebeca na mňa pozerala s obavami.
„Sú to len škrabance a odreniny.“ mykol som plecami. „Ale poviem ti, že mu celkom dlho trvalo, kým sa spamätal.“
„Toto nie je odrenina.“ odhrnula mi vlasy z čela. Ako o tom vedela?
„To je nič oproti tomu, čo som spôsobil ja tebe.“ popravil som si vlasy tak, aby nebolo vidieť malú jazvu na boku čela.
„Ty si mi nič neurobil. Sama som si na vine. Mala som si dávať väčší pozor.“
„Ale keby som tam nešiel...“
„Pššt. Som tu.“ usmiala sa.
„Našťastie hej.“ tiež som sa usmial.
Vtom sa rozleteli dvere a do izby sa vrútil doktor, Twinovci a Nita s Haylee.
„Rebeca! Ty... si sa prebrala!“ zvolal natešený Mike Fyll.
„Asi áno.“ usmiala sa Rebeca.
„Tak sa uvidíme potom.“ pošepkal som jej.
„Ty ideš preč?“ povedala so strachom v hlase.
„Nech je s tebou teraz rodina. Ja to nejako vydržím.“ upokojoval som ju.
„Nie! Nechoď!“
„Na chvíľku.“ pohladil som ju po vlasoch a odstúpil som od postele.
Milujem ťa. naznačil som perami.


KONIEC



Ešte raz by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí môj príbeh čítali. ĎAKUJEM VÁM!

... a tento epilóg - poslednú kapitolu by som chcela venovať všetkým Vám
@1ivanushka1 @amie @bellss7 @cupcake182 @ena233 @hereiam @kiksauri @maciatko0985 @majushka339 @misicka606 @mishaa93 @nena52 @nikka18 @pavlinkaa @pomylena @overexcitedgirl @romika @sara0608 @spring @tanuliiq @teriq @upirka113
(tento "zoznam" som vytvorila na základe ohviezdičkovaní.. tak ak som niekoho zabudla, ospravedlňujem sa, dopíšem Vás

...špeciálne venovanie @majushka339 -e. konečne si sa dočkala

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

24 komentov k blogu