Akosi sa zmenšujem. Vyparuje sa zo mňa odhodlanie, nádej, optimizmus a hlavne to niečo, čo ma ráno nútilo vstať z postele a ísť. Asi mi odpadávajú brušká prstov, ak si nedám pozor, tak i články. Pretože neviem chytiť to, čo milujem, pevne do svojich rúk. Mizne to a ja s ním.
Odkedy som sa vrátila domov po štátniciach, všetko sa okolo mňa mení. Podotýkam, že k horšiemu. Pretože všetko zlé sa valí práve na moju rodinu. Ešte stále sa považujem za dieťa, ktoré potrebuje slová útechy a rameno, ktoré ma podrží. Za posledný mesiac som však tým ramenom bola už trom osobám ja. Mala som pocit, že ak ma niekto včas nezachytí, zrútim sa so všetkým, čo vo mne je. A predsa som sa deň čo deň menila na barlu a zatínala som zuby a slzné kanáliky. Je to vyčerpávajúce, verte mi.
... vraj zoceľuje. Ja som však asi hlinené dievča.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
shaolingirl
3. 9.sept. 2011 10:50
Nenávidím, ked na tvoje články tohoto rangu píšem - viem ako sa cítiš, našla som sa v tom blogu aj ja sama. Ale je to tak. Zas raz som sa našla v tvojich slovách. Chvalabohu, nie aktuálne ale presne rozumiem tomu o čom píšeš.
Napíš svoj komentár