Na nič svetoborné som neprišla za posledné dni. Ale videla som periny a vankúš, ako sa plavia po Nitre. Bolo to tak nepochopene poetické - akoby niekomu rieka odplavila spánok a sny. Tak známe. Ľudia naokolo si tento nezvyčajný úkaz fotili a smiali sa. I ja. Aké úžasné, že sa to nestalo mne ... Že to nevidí celá rieka, že sa nevyškiera nábrežie.

Ale niekomu chýba spánok. A možno len teplo či ornamenty na obliečkach. Každý mal svoj svet pod perinou, kde si svietil baterkou či si tam nebodaj pchal stolnú lampu. Brat si jej spodný okraj vždy ohýňal pod nohy, pretože sa bál bubákov. Ja som si jeden jej roh strkala pod hlavu, neviem prečo.

Niekto o niečo prišiel. O svoj svet pod perinou. Prichádzajú oňho všetci? Taký ten svet istoty, tepla a blaženosti, kde je možné absolútne všetko- lietať v tom miniatúrnom priestore, dívať sa do šírav a záhybov posteľného prádla, jazdiť po strmých svahoch vankúša, plávať vo vlnách plachiet ... Aj v tme mať oči doširoka roztvorené a mať pred sebou svet v tých najintenzívnejších farbách dúhy.

Vrátia sa niekedy rozprávky? Stolné lampy a baterky a osvetlené pásiky? Privanie ich prúd rieky späť? Nepochopene poetické.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
mirkova  23. 10. 2010 14:57
ja som to celkom pochopila... veľmi pekné
2 
fotka
radiophonic  24. 10. 2010 21:37
Skúsila si si niekedy strčiť pod perinu luster?
Napíš svoj komentár