Skôr som zvedavá, ako je možné, že z malej nevinnej lienky dokáže vyrásť veľký díno, z krásnej labute škaredé káčatko a z človeka robot.
Keď sme boli maličkí, za 10 minút nás večerníček uspal a privodil krásne sny. Nebola to však nuda, čo nás hodila do postieľky ako vrece zemiakov. Vyčerpalo nás skôr to vzrušenie a strach, či sa vláčik dostane z toho tmavého tunela.
Keď však ten maličký človiečik vyrastie, po večerníčku nevie ani za svet zaspať, pretože hľadá pointu.
Boli sme takí jednoduchí a smelí. Nepoznali sme, čo je to strach, len v nevyhnutných prípadoch, ako keď nebola doma mama, alebo keď s fanatickým pohľadom zabijaka sa na vás rútil váš starší brat s hokejkou v ruke. Šli sme na záchod o 2 v noci, aj keď vypli prúd, hladkali sme rotvajlera a hoc aj 5x za sebou sme si dvíhali adrenalín na húsenkovej dráhe a povracali sme sa len raz.
Keď som mala 15, 24 hodín denne som hútala o zmysle života, o Bohu a prečo nemám prsia ako tá na obrázku v bratovej izbe.
Aj keď prešli len necelé 4 roky, dnes môj denník zapadá prachom a v obchoďáku 15 minút rozmýšľam, ktoré vložky sú lacnejšie a výhodné v jednom. Na sobotňajšej párty si bratrancova 16-ročná holka vytiahla svoje IN-ko a hľadala rubriku „Ako sa maľovať toto leto“. Ja som si spomenula na svoje 3 History revue v šuflíku a nevedela som, či sa mám smiať ako najatá alebo plakať ako v tých telenovelách o 17:00.
Keď si konečne s niekým spojíme postele a kúpime spoločnú práčku, sľubujeme si lásku až za hrob a že sa neopustíme ani vtedy, keď našu poštovú schránku zaplnia dlžobné úpisy na meno toho druhého. V skutočnosti ho opustíme ešte skôr, ako nám stihne nasadiť obrúčku.
Zabúdame chodiť na rodičovské združenia, urobiť nákupy, zaplatiť inkaso, ale čuduj sa svete, na rozvodové konanie priplávame v najnovšom kostýmčeku, hriešne drahých lodičkách a v 10 minútovom predstihu.
Keby sme boli vedeli, že väčšinu života nečinne „presedíme“, ani by sme sa nenamáhali učiť chodiť a ja by som si ušetrila nejeden pád do tajne nakakaných plienok.
Ako prvé sme sa naučili pokorne liezť za niekým, až potom chodiť. Lenže ako malé bábätká sme sa po niekoľkých dňoch vzpriamili a našli svoju chrbtovú kosť.
Dnes sa však znova plazíme. Žeby to bola opačná evolúcia?
„Úsmev je najlacnejší spôsob, ako zlepšiť svoj vzhľad.“
Kedže mi pán Božko nevymodeloval kostru akú má Scarlett Johanson, kompenzovala som to úsmevom, ktorý by mi obkreslil kružnicu okolo hlavy, keby som nemala uši. Bola som dosť veselá kopa Smiala som sa na kamarátovom rozbitom kolene, pocikanej spolužiačke a páčilo sa mi aj škrtenie kurčiat.
Ale ako sa môže zmeniť nevinný úsmev mimina na diabolský smiech pri odprevádzaní ľudí do plynu?
Úsmev dokáže zakryť mnoho výmoľov a túto fintu sa naučili ľudia dokonale využívať.
„Dáte si čaj?“ Úsmev. „Chutí skvele.“ Úsmev. „Ešte cukor?“ Úsmev. „Nebojte sa, nie je otrávený.“ Smiech, pri ktorom až mrazí...
A tak sa z lienky stal dinosaurus... Dínovia už však vymreli, ale nahradil ich oveľa nebezpečnejší druh.......................................Človek
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
jillie
8. 7.júla 2008 22:21
pekne, na moj vkus u teba az prilis vtipne(ehm co sa deje?)ale ten koniec mi akosi nesedi, neviem si to zaradit, ale trefne, mas uplnu pravdu (uz ani ja si nekupujem IN-ko, a to je uz co povedat..............ha ha ha........dospievaaaaaaam)- no dobre no,zacala som kupovat Emmu, hanbim sa...
2
dyg dikobras.páči sa mi to,takže palček hore
ale skoda, ze neviem odpoved..
ale skoda, ze neviem odpoved..
3
Jaj veru, byt tak zase deckom.. jak bolo dobre vtedy, ziadne starosti a problemy..
A mimochodom vyborny blog, pobavil som sa
A mimochodom vyborny blog, pobavil som sa
Napíš svoj komentár