Celý svet je trasovisko. Každý deň vstávame ako čisté bytosti, vydrhnuté, oliate voňavkou a vybozkávané mamičkou. Keď však prekročíme prah, z neba nám do náruče padne samopal, obsypú nás brokmi, obujú baganče, za neďalekým rohom na nás čaká obrnené vozidlo, v stánku si kupujeme helmu a peknú bielu blúzku a ružovú sukničku vymieňame za kaki kombinézu.
Bojujeme a občas ani nevieme prečo. Stratil sa cieľ, jasajúci dav sa rozišiel, ostali po nich už len rozhádzané pukance a plastové poháre.
Niekedy je však boj nevyhnutný. Niekedy musíme krvou pokropiť polia, záhrady či susedovu skalku. Ničíme ploty, kurníky, rozbíjame kvetnináče či prababičkin porcelán. Získame vychádzky do dvanástej a vyplakané oči.
Zubami- nechtami sa vieme držať posledného trička vo výpredaji, ale keď nám teta Smrť hodí rukavicu, na striebornom podnose jej podarujeme svoj Život.
Bojujeme za nepodstatné veci a dôležité nám SkyEurope odváža za obzor.
Takže, aby sme to skĺbili s uplynulými dňami, dávam si predsavzatie, že v novom roku svoje bitky vybojujem tak, aby za mnou neostal krvavý cintorín a aby aj moje končatiny ostali celé, že nebudem behať za lietadlami ako magor, ale radšej prídem na letisko 2 hodiny vopred. A vybojujem každú svoju bitku do konca. Aj tú s mojim profesorom latinčiny. Tu však musím o tej časti s krvavým cintorínom porozmýšľať...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
jogurtovakultura
2. 1.januára 2009 21:42
a to práve počúvam Love Foolosophy, vyslovene sa mi to POBILO
Napíš svoj komentár